Jano měl pouze 8 let, vlasy střapaté, nohy bosé a špinavé, kalhoty sama díra. Byl to dobrý a hodný kluk, plný fantazie a rád se učil. Byl ale z chudé rodiny a neměl lehký život. Právě proto je i dnes příběh velmi poučný a měl by se číst i ve školách.
Příběh o chlapci jménem Jano patří spolu s Čenkové dětmi k jediným prozaickým dílům Fraňa Krále určeným pro mládež.
Podobně jako ve smutném příběhu Miše, Hanky, Palka a Evičky Čenkových, i v této knize se čtenáři rázem ocitnou v bídném prostředí nejchudších vrstev slovenské společnosti v době vrcholící hospodářské krize ve 30. letech 20. století.
Na osudu malého Jana poznají těžký život dětí, které místo laskavého pohlazení nebo her znají jen tvrdou práci a hlad.
V českých knihovnách máme také podobnou knihu. Malý Bobše od Jaromíra Plevy.
Odehrává se na vsi před první světovou válkou a otevřeně vypovídá o tehdější světě. Světě dospělých, kde se střetávají chudí a zbohatlíci v nerovném souboji o přežití a světě dětí, které celou sociální situaci vnímají po svém a objevují tak pomalu svůj budoucí a bohužel nespravedlivý svět.
Proč Malý Bobeš populárního Plevy patří mezi klenoty české dětské knihy
Ukázky česky a slovensky:
Jano byl smutný, protože ho opustili husy. Vzpomíná, jak chodil za svým vojskem. Jano měl rád své husy a husy měli rádi Jana. Často jim vyhrával na píšťalce. Jano vylezl na strom a díval se. V dálce viděl krásné třešně. Ujo čí jsou ty třešně? No, chlapče, to jsou farní třešně. Farské a to už jako? Ti, co chodí do kostela, těm patří ta zahrada. Inu i mně patří? Ano i tobě.
Když strýc odešel, Janko se vydal na třešně. Šel natrhat trochu mámě a tatínkovi. Aby se už na něj nezlobili. Trhá, trhá a najednou vidí člověka. Byl to pan kaplan, který křičel, aby Jano slezl dolů. Jano se bál a slezl dolů až když pan kaplan odešel. Když byl Jano v kostele, pan farář vyprávěl o nezbedných dětech. Jano věděl, že pan farář řekne rodičům, o tom jak byl na třešni a trhal třešně. Lekl se, a utekl.
xxx
„Les najednou končil. Před Janem stály krásné paláce. Jano nevěděl, jestli je to pravda, jestli se mu to jen sní. Možná, že je to zas jen nějaká pohádka ze snu! Pokročil několik kroků – a zase nové překvapení. Před ním se rozlévala ohromná barina. A najednou slyší jakýsi cengot. Ohlédne se a vidí, že letí k němu jakási potvora. Bylo to velké jako jejich chaloupka a běželo to po kolejích, na kterých právě stál.“xxx
Zo salaša do služby.
Na druhý deň pršal drobný dážď. Jano sa lúčil s Dunčom a bolo mu do plaču. Dostal do uzlíčka kúsok chleba, bača mu ukázal cestu – a musel ísť. Ešte raz sa podíval na salaš, ešte raz pohladkal Dunča a vykročil.
Prešiel lesným chodníčkom a bol na ceste. Chcel sa ňou dostať domov. Išiel dolu cestou, išiel, až prišiel na križovatku. Tam sa cesta rozbiehala dvoma smermi. Jano nevedel, ktorým sa má pustiť ďalej. Rozhodol sa naľavo. Ale zmýlil sa, táto cesta práve neviedla do jeho dediny. Darmo pozeral, kedy sa už dostane z hustého lesa. Cesta nemala konca. Jano bol už hladný i premoknutý. Vybral z uzlíčka chlieb, zajedol si, trošku si pod stromom odpočinul a zasa len išiel ďalej.
Chýlilo sa už k večeru, keď Jano zrazu zastal a vyvalil oči. Les sa končil Pred Janom stáli krásne paláce. Jano nevedel, či je to pravda, či sa mu to len sníva. Možno, že je to zas len nejaká rozprávka zo sna! Pokročil niekoľko krokov – a zasa prekvapenie. Pred ním sa rozlievala ohromná barina. A naraz počuje akýsi cengot. Obzrie sa a vidí, že len k nemu akási potvora. Bolo to veľké ako ich chalúpka a bežalo to po koľajniciach, na ktorých práve stál. Vrtko musel odskočiť, aby ho nezadlávilo.
Keby bol Jano vedel, že je na Štrbskom Plese a tá potvora že je električka! Jano vedel síce, že ten vysoký grúň, pod ktorým leží ich dedinka, volá sa Kriváň. Vedel aj to, že tam niekde vysoko a ďaleko v horách, kde vidieť večer z ich dedinky maličké svetielka, je Štrbské Pleso. To vedel všetko od starčeka susedovie a zo školy, ale nevedel veru, čo je to Štrbské Pleso. Nevedel, či je to zvieratko so štyrmi nohami a či nejaký vták, ktorému sa večer blyštia oči. A preto tu stál s vyvalenými očami a díval sa a díval...
A Jano mal zasa nového kamaráta. Bol to asi desaťročný chlapec, podobný Janovi.
– A čí si ty?
– Nuž náš!
– Ale ako sa voláš?
– Jano... A ty?
– Jožo.
Jožo bol sirota z mesta. Otec mu bol robotníkom. Lež umrel už dávno a dávno mu umrela i matka. Jožo teraz slúži v tom veľkom hoteli. Pomáha v kuchyni. Prikladá do sporákov. Nosí drevo. Rozkladá oheň. vynáša popol a vyváža na vozíku smeti ďaleko do lesa.
– A dajú ti dosť jesť?
– Dajú.
– A dobré?
– Dobré... Mäso, koláče, kávu...
– Nuž to i ja by som chcel tam slúžiť.
– Môžeš. Pani správcová mi práve hovorila, aby som si našiel kamaráta, keď nevládzem sám ťahať vozík s drevom a so smeťami.A už sa aj zapriahol Jano k Jožovi do vozíka, naloženého drevom. Ťahali chlapci, ťahali vozík cestičkou ku kuchyni ako dva koníky. Tam drevo poskladali. Keď boli s robotou hotoví, rozbehol sa Jožo za pani správcovou a hlásil jej, že už má kamaráta. Pani správcová nemala práve veľmi kedy, nuž len povedala:
– Dobre, dobre.
A Jano bol prijatý.Na Štrbskom Plese.
Na Štrbskom Plese nastal Janovi celkom nový život. Tu videl a poznal veci, o akých sa mu predtým ani nesnívalo. Mnoho ráz zastal, otvoril ústa a díval sa, díval ako teliatko na nové vráta. Hneď v prvých dňoch, keď vyšiel pred veľký hotel, mal oči na ňom nechať. Veď ten mal väčšie obloky, ako je celá stena jeho izbičky! A tá výška! Veď je ten palác vyšší než kostolná veža v jeho dedinke! Ako to len môžu ľudia tak nad sebou bývať? A koľko ľudí v jednom dome! Len kde majú maštaľky a kde humná? To u nás, braček, každý má svoj dom! Ale čože sú naše chalúpky proti tomuto ohromného stavenisku? Dva takéto paláce konča seba, a bude to dlhšie než celá naša dedinka! Keby toto tak videli naši chlapci z dediny! Keby to videli!
Býval Jano v izbičke, ktorá bola pridelená čeľadi. Bola viac pod zemou ako nad zemou a neďaleko veľkej kuchyne. Tam spával na jednej postieľke spolu s Jožom. Okrem ich postieľky boli tam ešte postele štyroch slúžok a dvoch kuchárok. No chlapci sa tu veľa nezdržiavali. Neskoro večer prichádzali a zavčasu zrána odchádzali. Len vyspať sa sem chodili. Ostatný čas trávili pri robote.
Ráno vstávali prví. Keď prišli kuchári a kuchárky do kuchyne, museli už byť všetky sporáky vyčistené. Potom kládli chlapci oheň do sporákov, do ktorých im bolo práve rozkázané. Keď boli s tým hotoví a navarila sa káva, dostali raňajky. Kávu a ku káve kúsok koláčov alebo rožkov, ktoré ostali včera na panských stoloch. No jednako chutilo im vždy všetko dobre.
Po raňajkách zapriahli sa Jano s Jožom do vozíka a vozili drevo. Drevárne boli pri lese pod vŕškom. Odtiaľ museli chlapci navoziť do kuchyne toľko dreva, koľko sa len vošlo pod všetky sporáky.
Chlapci obyčajne obedovali v umyvárni, kde sa čistili nádoby. Tam bývala hostina! Mohli si vybrať v jedlách zo všetkých tanierov, čo podonášali späť z jedálne. A to bolo jedál! Jano ani nevedel, ako sa to všetko volá. Bolo tam mäsa. Bolo tam koláčov! Bolo tam ovocia! Pri takýchto obedoch spomínal si Jano často na svoj domov. Oj, keby sa tak mohol rozbehnúť a odniesť niečo z tohto množstva pokrmov svojim bračekom a sestričkám! Čiže by si tí pochutnali! A tu sa to všetko vylieva do pomyjí. Či nie je to škoda? A jeho otec s mamkou museli tak tvrdo pracovať, a sotva sa môžu nasýtiť zemiakmi a kapustou. Oj, otec, otec, keby ste sa už nehnevali na mňa a keby ste ma nezbili, hneď by som si napchal vrecká týmito pečienkami a odniesol vám ich na večeru miesto zemiakovej polievky!
Popoludní chlapci vozievali zas do kuchyne drevo a ukladali ho pod sporáky. Často pomáhali aj záhradníkovi čistiť chodníky. Robili to veľmi radi, lebo po chodníkoch sa prechádzalo toľko pekných ľudí! Boli tu páni, vyobliekaní v krásnych šatách, boli tu panie, krásne ako obrázky, a hrali sa tu pekne vyobliekané deti, ktoré Janovi pripomínali zlého Igora z panského dvora.
– Čo len robievajú títo ľudia?
– Ráno spia do ôsmej, potom sa stroja, raňajkujú, idú na prechádzku, obedujú. Po obede sa kúpu alebo člnkujú. Večer tancujú.
– A nepracujú?
– Načo by pracovali. Majú dosť peňazí.
– Aha! Aha! dívaj sa, Jožo, naozaj! Tamto sa kúpu i chlapi i ženy s deťmi! Že sa nehanbia! Veď u nás sa len malé deti kúpu!
– Ale, Jano, veď kúpať sa je zdravé! To by mal robiť každý človek!
– A prečo sa my nejdeme kúpať?
– My nemáme kedy!Chlapci večerievali neskoro. Museli čakať zas na zvyšky z jedálne. Chodili sa preto dívať pod okná, či páni budú už skoro po večeri. Tu si mal Jano oči vyočiť. Veď tá jedáleň je väčšia izba ako ich celý kostol! Dva rady bielych stolov. Na stenách zrkadlá ako vráta. V kútoch kvety do povaly. Okolo stolov krásni páni, panie a Igorovia, ktorí sa podobali princom z rozprávky. Ba i malé princezné tam boli! – Na strieborných tácňach roznášali čašníci sklené i porcelánové nádoby. V nich boli tie dobré jedlá. Ale čašníci boli smiešni. Strašne smiešni. Mali čierne kabáty a na nich na zadku krídla ako vrany. Na tom sa Jano schuti smial.
