Janko Kráľ napsal mimořádnou baladu na motivy lidové pohádky o zakleté panně. Hlavní postavou je podivný Janko, který zmámený kouzlem panny ve Váhu se vrhá do řeky, aby ji zachránil. Ale tak, jako mnoho junáků před ním, i on utone.
Tragičnost byronovského příběhu spočívá nejen v mimořádných básnických obrazech Kráľe, ale i v jeho obsahovém sdělení.
Jsou lidé osudoví, kteří žijí na základě příčiny a následků a lidé středoví, který jsou schopni osudy své i jiných vlastním zásahem měnit. Introvertní Janko je příběhem osudového člověka, který hledá smysl a uspokojení v životě, ale neuvědomuje si, že vlastní osud, jenž je také dán jeho naučenými schopnostmi a zděděným intelektem, nemůže změnit. Proto jeho pokus / následek, končí tragicky.
Romantická balada Janka Kráľe byla poprvé publikována v almanachu Nitrav roce 1844. Je to jedna z nejznámějších balad v slovenské literatuře a jedno z esteticky nejhodnotnějších Králových děl.
Janko Kráľ (24. 4. 1822 – 23. 5. 1875)
Janko Král byl komplikovaná povaha. Otec ho v dětství bil, stejně jako jeho matku. Bohužel tyto vlastnosti mu byly vlastní také, včetně alkoholismu a násilnického vztahu ke své ženě Marií Polexínové Modrányové. Mnoho lidí ho označovalo za cynika, buřiče nebo revolucionáře.
Studoval nejprve v rodném Liptovském Mikuláši, na Gemeru, v Levoči, Kežmarku a nakonec na lyceum v Bratislavě, kde ukončit teologické studia a kde poznal Ludvíka Štúra, který tam přednášel. Po politických problémech, které Štúr měl v roce 1843, odchází Král a další studenti z Lycea. V Liptovském Mikuláši spoluzakládá kulturní spolek Tatrín, vydává se na cestu po stopách Juraje Jánošíka.
V březnu roku 1848, kdy se přidal k vzpouře poddaných proti feudálům. Nikdy však v sobě nezapřel básníka. Dokonce recitoval své verše, když cválal na koni se zbraní v ruce. V roce 1848 spolu s Janem Roteridesom seznamovali po vesnicích lid s Dvanácti body o svobodě a rovnoprávnosti sedláků a zpívali revoluční písně. Dragouni je však zajali a uvěznili v Šahách a Pešti, kde čekali odsouzeni na smrt. Po deseti měsících, byli však propuštěni.
Tady je možná počátek jeho nejtemnější stránky. Stal se tajným agentem vídeňské vlády. Na poč. 50. let 19. století jako emisář vídeňské tajné služby odchází do Lučence s úkolem prověřit podezřelého Paula Romberga, který si po revoluci koupil obchod, aby se mohl stýkat s francouzskou a tureckou emigrací. V roli agenta byl pravděpodobně úspěšný.
Během svého života byl populární a byl považován za jednoho z nejlepších básníků.
Božena Němcová, která ho potkala o něm napsala, že má jednu krásu ve tváři, „a sice boľavé oči".
Zemřel na tyfus ve Zlatých Moravcích, kde ho i pohřbili. Pak se na něho v podstatě zapomnělo. Až po 75 letech byly jeho pozůstatky převezeny na hřbitov v Martině, ale není jisté, zda jde o jeho pozůstatky.
Zajímavé je, že se nezachovala žádná věrohodná fotografie Janka Krále a tak se jeho podoba odvozuje od jeho syna, který mu prý byl velmi podobný. (měl 4 děti) Za nejvěrnější podobu se považuje socha v Sadě Janka Krále v Bratislavě.
Mezi jeho nejznámější díla patří:
Zakletá panna ve Váhu a divný Janko
Duma Bratislavská
Zverbovaný
Řemeslník
Zloboh
Výlomky z Jánošíka.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy — v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu.Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčičkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak’ otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček,
kúria si pomaličky, nôti im Janíček,
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú:
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje?
Piesne nemej tam nieto — veselí sú chlapi,
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá,
hneď valašky pochytia — zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
„Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!“
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí — na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju!
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,
že nebudú záškodné, nebudú šantuvať,
že budú mamičku napotom počúvať,
aby len povedala — deti, chlapci všetci,
na múrik vyskákajú tam okolo peci,
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva;
a aby boli dobré, naučenia dáva:
že jestli im dač’ káže, hneď urobiť majú,
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! —
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji,
že už hádam nebude lepšie ani v raji,
v tom kraji tam pri Váhu, kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji,
žijú ak’ dve halúzky v háji obidvoji,
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme —
takéto my manželstvá mešťania neznáme.
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od maly.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;
ale čo sám archanjel prvší z neba stúpi,
ver Janík ani tomu na krok neustúpi.
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva:
často keď s koňmi idú za rána bieleho,
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.Vstúpenie je — zvonov hlas na veriacich volá,
hrnú sa ako včely z dedín do kostola;
starí, mladí pred Božou Matičkou kľakajú,
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú.
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by neišiel slúžiť svätým, Hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedeľných hábach nie je oblečený,
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu
vyjde, obzrie sa — dobre nezájde od žiaľu,
zaplače — ale ticho v bôľnej duši jeho —
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,
nepovedal slovíčka tej svojej materi,
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi,
ba ani šedivému svojmu tatuškovi.
Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom poberá.
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami,
len vrchy tak sa zdajú ak’ dáke zázraky,
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci,
ako dáki obrovia na stráži stojaci.
Mesiačka niet na nebi — beda je s hviezdami —
kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! —
Pole ak’ jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého,
a nocou plakať chodí ku hrobu milého:
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje,
a nemá viac na svete krem jednej nádeje.
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno Bohu.Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?
Či planého človeka, či vlka zvetrili,
že sa tak z ležoviska ak’ vietor zdurili?
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú?
Čo tie ovce tak čudne ak’ deti zbľačali,
striasli sa a do hŕby utekať začali?
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?Na doline v šírom poli,
na tej tichej vodičke,
povedajú starí ľudia
o zakliatej paničke.A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg zhon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa,
hajčovia a poštári.O tom ti prisahať budú,
ak’ v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.Hneď ako päsť, hneď ak’ veža,
ak’ k sebe ich volala,
a tí, hybaj! jarky, poľom
vraj že ich naháňala.A čo viacej: už aj taká
sa vrava roztrúsila,
že aj do dediny chodí,
že vartáša dusila.Preto taký po okolných
dedinách je veľký strach,
že by žiaden von neišiel,
čo by hneďky horel dach.Všetci na pec posadajú,
čušiac ako myš v diere,
len si dačo šuchne v izbe,
kuk — či ich dač neberie.Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije —
ani na krok — a radšej sa
predkom v krčme opije.A poštár, čo ho hneď zajtra
pán ako psa von pohne,
a nemá sa kde utúliť,
ani sa len nepohne.Lebo hocaj i najlepšie
sa u bohatých žije,
hej, ale na hriešnu dušu,
ver aj strach nedobrý je! —Jedenásť bilo — tri štvrte sú preč,
dvanásť sa blíži pomaly:
voda sa búcha ako o múry
do brehov pustých, na skaly.Na vodách temných kláty tak hádže
ako na ceste vietor prach,
voda ak’ mlieko, ak’ sneh keď sype
kúrňava po šírych poliach.Voda sa búri, vetrisko skučí —
a na poli zem dudneje,
mesiac preletí mračná ak’ hory,
na vody búrne sa smeje.Peny sa iskria v svetle mesiaca,
z pien lecikedy dač kukne,
zahviždiac strašný na vŕbach vietor
peny ako prach rozfúkne.Na vode šírej dač tak ak’ klepec
krútiac sa, mechriac sa pláva:
ľaľa, veď je to ak’ koníčatko —
veď je to človečia hlava!Tvár voda myje, vlnka oblieva,
a vlasy dlhé skrývajú,
ktoré tak ako husacô peria,
keď je víchrica, lietajú.Bože! Prebože! Kto to zahynul?
Či ten, ktorého svet už viac
netešil a chcel strašne dokončiť,
do vody šírej sa hodiac?Či dáky pltník, ustatý celkom,
zašiel s búrnymi vlnami?
Ale nie — kukni, veď sa to hýbe,
veď sa rozháňa rukami!Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi
oči dve sivé strihajú —
čo je to za chvost tam na tom konci?
vari ho ryby drmajú!Ľaľa, veď je to len po pás človek,
odpoly ryba chlpatá —
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim:
je to tá panna zakliata.Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.Taká ak’ stena v zváľanom zámku,
oči ak’ okná sa zdajú,
z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace
do vody temnej fŕkajú.Tam zapadajú tie svetlá božie —
junák za nimi omdlieva,
ale nádeja omdlenú dušu
rosou života polieva.Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva Bohu pesničku —
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná,
pobozká krížik, pátričky —
vtom „Amen“ povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.ČIup — voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje,
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.
Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
„…Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“
Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.
Opustil hlavičku a vystrel nožičky —
a to taký ešte malý, maličičký!
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať —
ale nemal šťestia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil —
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva —
Janík pod svrčinou na brehu načúva.
