Soudce Nejvyššího soudu SR a kandidát na prezidenta Štefan Harabin přitahuje posluchače a čtenáře, protože otevřeně hovoří o tom, co jiní zamlčují a zamlžují. Ve svém druhém literárním díle upřímně lidsky, s hloubkou a nadhledem objasňuje problémy, které dnes kvar Slovensko a navrhuje konkrétní řešení, jak vyvést společnost z hodnotové a právní krize.
Vypovídá například o děsivých rizicích Globálního paktu OSN o migraci, o rozkladu rodiny přes Istanbulská úmluva, o demoralizačných útocích na děti z půdy školy bez vědomí rodičů, o chobotnici nevládních organizací, která rozkládá stát o diktatuře posledního slova io prezidentské tématu.

Srdcom a svedomím / Štefan Harabin / vydala izkona 2018

Ze Stefanem Harabinem o Slovensku i myšlenkách z knihy Ze srdce a ze svědomí.

Podtitul Vašej novej knihy Srdcom a svedomím je „Rozhovor o problémoch, o ktorých nám zakazujú hovoriť“. Je to problém celej spoločnosti, že je čoraz viac a viac tém o ktorých sa ľudia nemôžu slobodne vyjadrovať, pretože sú hneď nálepkovaní, šikanovaní, prípadne aj vyhodení z práce, atď. Čo sa s tým dá robiť?

Štefan Harabin: Situáciu sledujem na Slovensku aj v rámci Európske únie a bez škrupúľ ju možno nazvať “Diktatúra dovoleného názoru” z Bruselu. Politici vnucujú určité riešenia na Úniovej úrovni, ktoré potom preberajú aj jednotliví zástupcovia členských krajín, riešenia, ktoré sú často v rozpore so samotným Úniovým právom a vnútroštátnym právom jednotlivých krajín. A predostierajú to ako normu, ktorú musí celá spoločnosť akceptovať. Zoberme si napríklad migračnú a azylovú politiku, ktorá je vo výlučnej kompetencii členských krajín Európskej únie, a tu nám chcel niekto diktovať kvóty. Orbán sa postavil proti, ale u nás na Slovensku nebolo také rozhodné stanovisko proti, ale určité vajatanie. Bruselskí politici sa začali vyhrážať na centrálnej úrovni pokutami, potom, že budeme platiť poplatky za každého migranta, následne dokonca, že nám odnímu eurofondy, čiže to, čo my musíme dostať od Európske únie, čo sú naše peniaze, teda z toho urobili nástroj vydierania. Samozrejme, potom sa takáto politika výslovného porušovania práv prenáša aj na vnútroštátnu úroveň, a tí, ktorí majú svoj názor, svoje stanovisko, a dovolia si ho vysloviť tak sú rôznym spôsobom pacifikovaní, či už v zamestnaní, či už prenasledovaním cez právne nástroje alebo podprahové ovplyvňovanie vedomia detí.

Sú rôzne mechanizmy, aj šikana cestou policajných orgánov, byrokratických štátnych úradníkov, no a toto samozrejme vyvoláva odpor u obyvateľstva. Posledne, napríklad aj smernica o zbraniach a strelive, ktorá bola prijatá na úrovni Európskej komisie. Podporovali ju všetci a zámer bol jasný: odzbrojiť obyvateľstvo európskych krajín, pretože je mnoho ľudí, ktorí majú športové alebo poľovnícke zbrane, aby sa nepostavili proti migrantom. To súvisí zase s tou smernicou o migrácii a pritom táto smernica – a urobil som právnu analýzu – je evidentne v rozpore s právom Únie, lebo zase spadá do výlučnej kompetencie členských krajín, pretože ide o oblasť verejnej bezpečnosti, práv a poriadku, a tam patria aj zbrane a strelivo.
Dostávame sa teda do stavu, kedy na centrálnej úrovni, verejne, politici, ktorí by mali byť vzorom dodržiavania práva Únie a tiež vnútroštátneho práva, tieto práva sami porušujú. A ešte tých ktorí sa bránia označujú za ľudí ktorých treba sankcionovať a zlikvidovať. Dodržiavateľov práva prenasledujú porušovatelia práva. Toto nie je normálny stav.

KS: V normálnej spoločnosti práve tým ochrancom práv ľudí a jednoduchých občanov bola vždy justícia. Plní si justícia túto úlohu aj teraz, na Slovensku a v Európske únii?

Štefan Harabin: Samozrejme, politici sa snažia jednoducho si sprivatizovať, poviem to úplne otvorene, políciu a to dosiahli cez policajnú inšpekciu ktorú podriadili pod Ministra vnútra. Tak isto prokuratúru, pretože Generálneho prokurátora volili v parlamente politici, ktorým musel dať určité sľuby. Tento človek potom nemá rozviazané ruky na stíhanie všetkých trestných činov. A v poslednej dobe, keď politicky ovládali Súdnu radu a Najvyšší súd, tie vplyvy sa preniesli aj do personálnej korupcie na úrovni funkcionárov súdov, čo je mimoriadne nebezpečný jav. Občan potom nadobúda dojem, že kto má peniaze, kto má politickú moc tak si kúpi i spravodlivosť.

Samozrejme, spravodlivosť pre seba, nie reálnu spravodlivosť ktorá by mala nastúpiť. Dostávame sa do stavu, že právo platí len pre niekoho kto má peniaze, a tí, ktorí majú peniaze a politickú moc šliapu po práve, porušujú právo, porušujú povinnosti. Neuplatňuje sa ich právna zodpovednosť a tým sa vyvoláva nedôvera k štátu samotnému. A tu je aj celková politika Európskej únie, že jej vyhovuje stav, kedy do justičných funkcií sú dosadzovaní ľudia, ktorí sú politicky poddajní, nedodržiavajú právo a ústavu. Ľudia potom repcú, že sa neuplatňuje právo, a potom začnú bruselskí elitári tvrdiť: No ale vy neviete a nedokážete stíhať korupciu a zlodejiny cez Generálneho prokurátora, preto potrebujete Európskeho prokurátora. To je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, pretože ide o znižovanie suverenity štátu. Tam ide o ich centralizačnú politiku, v podstate urobiť silné centrálne jadro, tendencia je vytvoriť super Nemecko-Francúzsky štát a tým zánik národných štátov.

KS: O Vás sa vie, že ste veľmi otvoreným človekom ktorý veľmi dobre pozná ústavné právo a práve kvôli Vám bol včera prijatý zákon ktorý hovorí, že ak sa sudca stal kandidátom politickej strany tak automaticky stráca talár. A to sa stalo pár dní potom, čo na kandidáta Ústavného súdu, najvyššej justičnej moci Slovenskej republiky si tí istí poslanci zvolili pána Procházku – politika, a samozrejme vieme o predošlých ambíciách ex-premiéra Fica stať sa predsedom Ústavného súdu, ktorý síce neprešiel. Myslíte si, že tento nový zákon je v súlade s Ústavou?

Štefan Harabin: Toto ste správne naznačili, pretože do odôvodnenia tohto zákona, respektíve doplňujúceho návrhu sudcovského zákona sa uviedla potreba odpolitizovania justície. Keď sudca sa má dostať do parlamentu a dôsledne uplatňovať právo a spravodlivosť v zákonoch tak je to politizácia súdnictva. Ale keď je politik, práve tými istými poslancami zvolený za sudcu Ústavného súdu, tak to je v poriadku, to nie je politizácia justície. A to dokonca na Ústavný súd, súd, ktorý je aj nad všeobecnými súdmi. Veď to je úplný výsmech. Zvolili aj Pfunderovú, štátnu tajomníčku za Most-Híd na ministerstve spravodlivosti. Čiže dvoch politikov si tí istí politici schválili. Ale verejne arogantne hovoria, že ich motívom je odpolitizovanie. A to hovorí navrhovateľ návrhu, ktorý počas hodnotenia adeptov na Ústavno-právnom výbore útočil na niektorých kandidátov, že ako chcú byť kandidátom na sudcu Ústavného súdu, keď on, ako advokát u nich prehral súdny spor a on mal údajne vyhrať. Ako je toto možné?

Tento zákon je evidentne neústavný, lebo Ústava jasne definuje spôsob zániku funkcie sudcu: keď sudca spácha úmyselný trestný čin a je na to právoplatný rozsudok, tak vtedy mu zaniká funkcia sudcu, alebo keď na návrh Súdnej rady pre vek alebo zdravotný stav je nespôsobilý, môže byť odvolaný prezidentom Slovenskej republiky. Navrhovaný spôsob zániku nie je predpokladaný Ústavou, preto je zjavne neústavný. A ešte sú takí drzí, že to schvália koalično-opozične. Bežne na seba stále útočia a napádajú sa, ale keď ide o „ochranu“ pred sudcom Harabinom, ktorý by mohol ísť do parlamentu a presadzovať zákonnosť, ústavnosť a spravodlivosť aj v parlamente pri prijímaní zákonov, tak tam sa zjednotili všetci. Ale keď ide o potrebu prijatia nejakých zákonov pre spoločnosť, pre občanov, tam sa nezjednotia. Napríklad voliť prezidenta slovenským občanom v zahraničí.

KS: Aj keď podáte námietku proti ústavnosti tohoto zákona, justičný proces trvá na Slovensku veľmi dlho. Blížia sa parlamentné voľby, takže moja otázka je: Ak by ste v skutočnosti mali iba tieto dve možnosti, ktorú z nich si vyberiete, talár, alebo sa snažiť usmerňovať spravodlivosť cez politiku?

Štefan Harabin: Myslím si, že zákon je evidentne neústavný a ja som v prvom rade povinný, aj ako sudca, aplikovať Ústavu. Keď som sudca a mám určitý spor a keď vidím, že zákon je jasne v rozpore s Ústavou, ja nemusím prerušiť súdne konanie a dávať návrh na Ústavný súd, že zákon je v rozpore s Ústavou. Priamo použijem Ústavu. Samozrejme, že určitý formálny proces tu je, ale určite mne tieto ich neústavné praktiky nezabránia v tom, aby som jednoducho opustil tých ľudí, ktorí mi prejavili vôľu a dôveru v nastolenie poriadku a práva v štáte. Určite urobím všetko aby ich vôľa bola vyslyšaná. Nájdem si právne mechanizmy i na to, ako to realizovať. A určite nič nenechám bež povšimnutia a bez nástupu ústavno-právnej zodpovednosti aj tých, ktorí toto schválili a za to hlasovali. Tu ma udivuje aj napríklad to, že poslanci Kotlebu sa zdržali hlasovania. Veď to je dačo nenormálne. Keď viem, že je niečo neústavné, tak sa nemôžem zdržať hlasovania. Viete, mňa to trošku irituje, pretože som si myslel, že aj poslanci za ĽSNS skutočne hája záujmy Slovenska na právo, právny štát a spravodlivosť. V tejto súvislosti by som mohol pripomenúť len jednu vec: pred dvomi rokmi bol návrh na zrušenie politickej strany ĽSNS.

Keď mi dali otázku, či je to v poriadku, ja som mohol povedať, viete, nemôžem komentovať lebo som sudca Najvyššieho súdu, možno to budem pojednávať, atď. Mohol som sa zdržať. A ja jediný ústavný činiteľ v tomto štáte som hneď vtedy na druhý deň povedal, keď som si to prečítal, že je to politický paškvil, je to návrh ktorý nikdy nebude úspešný a dokonca som urobil analýzu nálezu nemeckého Ústavného súdu, v ktorej som porovnával situáciu, keď tam istá extrémno-fašistická strana, čo vôbec nie je prípad ĽSNS, nebola zrušená nemeckým Ústavným súdom. Ja som sa ani vtedy nevyhýbal v otázke realizácie práva a ústavnosti. A títo ľudia, ktorí sú povinní ktorí bez výnimiek presadzovať ústavnosť a právo tak oni účelovo a alibisticky sa zdržia hlasovania. To ma prekvapilo. Tu nejde o osobné záujmy, tu ide o štát, ide o Ústavu, ide o právo. Zákon sa nikdy nesmie prijímať v prospech, alebo neprospech konkrétnej osoby.

KS: Ako to Vy vidíte, aké bude Slovensko o desať rokov?

Štefan Harabin: Ja si myslím, že situácia je mimoriadne vážna aj v Európskej únii. Nakoniec, ale som presvedčený, že aj v Európskej únii sa nájdu zdravé sily, reprezentanti politiky silných národných štátov, ktorí preformujú Európsku úniu z organizácie, ktorá sa momentálne snaží integrovať národné štáty a vytvoriť super štát štátov, na inštitúciu, ktorá ako medzinárodná organizácia bude slúžiť národným štátom, pretože pre tento účel vznikla. Nevznikla preto, aby členské štáty a ich obyvatelia otrocky slúžili Európskej únii a globalistickým cieľom. Európska únia musí slúžiť nám, všetkým občanom. Silná spolupráca môže byť na ekonomickej úrovni, nemôže nám brániť ekonomickým kontaktom s inými, nečlenskými štátmi Európskej únie, môže byť posilnená spolupráca pri ochrane Schengenských hraníc. To je v poriadku. Pokiaľ sa toto nemôže napĺňať, tak v takom projekte nemôžeme byť, nie z našej viny ale z viny tých euro centralistických globalistických byrokratov, ktorí tomu brania. Títo ľudia, ktorí presadzujú dnešný model, tí sú hrobári Európskej únie, nie my.

Pro kanadského Slováka a citarny.cz laskavě poskytl rozhovor Paul Carnogursky.
Rozhovor vznikl při setkání se členy a přáteli 65. pobočky Kanadské slovenské ligy v Calgary. Více>>

The post Stefan Harabin. Rozhovor o problémech, které jsou cenzurovány a dehonestovány first appeared on Čítárny.

Globálny pakt má riešiť napríklad ako chrániť migrantov a ako ich v nových krajinách integrovať. Celkom sa tu zabúda na ochranu domáceho obyvateľstva a na ich právo ochrany pred prúdmi migrantov. Veru, naši praprapredkovia boli tisíckrát rozumnejší – územie si pred nájazdmi cudzích hord bránili so zbraňou v ruke.
Veď si len predstavte, ako by to vyzeralo, keby v časoch tureckých nájazdov začali vtedajší panovníci podpisovať pakt o ochrane Turkov všade, kam vstúpia a o ich práve sa integrovať v nových krajinách. Chápeme na tomto príklade, čo sa vlastne deje? A budeme súhlasiť? Myslím si, že by sme súhlasiť nemali a mali by sme spolu s Maďarmi a ďalšími zdravo uvažujúcimi štátmi hľadať možnosti od odstúpenia od tohto paktu.

Ak sa pri tomto pakte zjavuje v médiách charakteristika „nezáväzná dohoda“, toto slovné spojenie vždy vzbudzuje veľkú nedôveru.
Najmä keď minister Lajčák víta pakt ako nástroj, ktorý má pomôcť riadiť proces migrácie. O čo však ide v skutočnosti prezradil maďarský minister zahraničia Péter Szijjártó: Dokument definuje migráciu ako základné ľudské právo! Týmto sa podľa maďarskej strany migrácia ľahkomyseľne propaguje. Maďarská vláda nesúhlasí s kľúčovými bodmi paktu a bude hľadať možnosti odstúpenia od dohody.

Evidentne za týmto procesom cítiť globálne sily, ktoré konajú proti vôli ľudí jednotlivých národov a proti národom ako takým.
Vláda SR už v OSN hlasovala a chystá sa podpísať Globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii prijatý Valným zhromaždením OSN. Dokument má byť podpísaný v Maroku, teda presne tam, kde aj neslávna Marakéšska deklarácia. Hovorí, že ani jeden z týchto dokumentov nie je právne záväzný a ľudia sa nemajú čoho obávať.

Rozdiel medzi právnym a politickým záväzkom:
Právny záväzok je vymožiteľný právne súdnou cestou a jeho prijatie má právne účinky. Tu nie je potrebné „dobrovoľné“ plnenie štátu, pretože po platnom prijatí právneho záväzku tu už ide o plnenie prikázané, právne záväzné a vynútiteľné bez ohľadu na vôľu štátu.
Politický záväzok nie je právne vymožiteľný, nie je možné podávať žiadosti o jeho splnenie na súdy, ale jeho prijatie je rovnako silné. Politický záväzok je záväzok dobrovoľný. Nikto nás nenúti prijať povinnosti, ale my sme sa zaviazali ich plniť dobrovoľne. Ak sme už záväzok prijali, tak na vynútenie jeho plnenia sa vytvára priestor pre silný politický tlak mocností, ďalších štátov a inštitúcií. V tom je prakticky rovnaká sila tohto záväzku.
Ak vláda nechce byť označovaná za nespoľahlivú, plniť ho bude. Takto sa ale dobrovoľne zbavuje svojej suverenity. Vláda nás nemôže presviedčať, že takéto politické záväzky plniť nemusí. Všetci partneri v zahraničí to od nej budú logicky očakávať rovnako, ako by išlo o záväzok právny. V praxi ide preto o záväzok, ktorý bude potrebné alebo plniť, alebo od neho rovnako politicky odstúpiť.
Žiadna polovičná cesta neexistuje. Súčasne treba pripomenúť, že vláda nesmie konať inak, ako v súlade so zákonom. Čl. 2 ústavy hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak zákon nedovoľuje konať inak, znamená to, že vláda nesmie ani dobrovoľne prijímať také záväzky, ktoré jej zákon neukladá a ktoré sú v rozpore s našimi zákonmi.

Ak minister zahraničných vecí tvrdí, že Pakt pre nás nie je záväzný, prečo verejne neprehlási, že Slovensko sa necíti byť týmto Paktom viazané?
Naša vláda bude iste hovoriť, že my už aj tak množstvo záväzkov z textu plníme a nemáme problém to dokladovať medzinárodným kontrolným orgánom. Ale ten najhorší záväzok je migráciu podporovať, kde budeme musieť preukazovať, čo všetko v tomto smere sme už vykonali. Budú nás hodnotiť, systematicky navrhovať nové riešenia v prospech migrácie a očakávať, že tie riešenia splníme. Štát prijal záväzok školiť v tomto duchu svojich úradníkov. Tí pochopiteľne budú potom postupovať tak, ako boli vyškolení. A Slovensko bude stále ustupovať.

Uvediem niekoľko príkladov, k čomu sa naša vláda zaviazala.
V preambule Paktu na podporu migrácie je uvedená filozofia rozpútania kolotoča svetovej migrácie a najmä migrácie z Afriky a Ázie do Európy. Používa sa približne nasledovná formulácia: „V našom globalizovanom svete sa prostredníctvom migrácie, ktorá sa stala určujúcou črtou globalizácie, všetci stávame krajinami pôvodu, tranzitu a destinácie.“ Už len používanie terminológie ako „cieľové krajiny“, „tranzitné krajiny“ predstavujú chápanie akoby akéhosi práva migrantov vybrať si krajinu, kde chcú žiť a krajiny, cez ktoré budú iba prechádzať.

Nie je jasné, prečo si tvorcovia Paktu myslia, že práve fenomén migrácie je určujúcou črtou globalizácie? Ak si predstavíme reálne dopady tohto výroku, tak globalizácia znamená otvorené hranice, kriminalitu, násilie, teror, likvidáciu suverénnych štátov, miešanie rás, likvidáciu pôvodných kultúr, odstraňovanie tradícií, morálky, nerešpektovanie zákonov, rozvrat spoločnosti. Údajne všetci musíme postupovať spoločne a podporovať migráciu. Je neprijateľné súhlasiť ani s tým, že naša krajina sa má stať aj tranzitnou krajinou. To by znamenalo, že budeme dobrovoľne nechávať migrantov putovať cez naše územie do iných štátov, ktoré si vybrali ako svoje cieľové krajiny. Akoby sme to museli strpieť. To je právny nezmysel. Suverénny štát také niečo strpieť nemusí a nesmie. Územie štátu sa nesmie dehonestujúco používať ako nejaký prechod pre chodcov. Územie štátu a jeho nedotknuteľnosť je potrebné chrániť v súlade s ústavou a zákonmi.

Ako chce vláda ospravedlniť pred občanmi, že sa zaviazala trestať slobodu slova, že bude robiť migrantom reklamu, že bude hovoriť iba o údajných pozitívach migrácie a súčasne zakáže informovanie verejnosti o negatívnych faktoch s tým spojených?
Ako chce zdôvodniť, že bude postihovať každého, kto sa bojí migrantov?
Zdôvodniť to, že naši úradníci pôjdu do Afriky a budú iniciatívne vyhľadávať a presviedčať ľudí, aby mali záujem o prisťahovanie na Slovensko?
Vysvetľovať im aké majú u nás práva, čo všetko dostanú a kde sa môžu sťažovať na náš štát, ak im sľuby nesplní?

V Cieli č. 3 v bodoch c) a e) sa vláda navyše zaviazala zriadiť na migrantských cestách vedúcich k nám miesta, kde budú migranti informovaní o svojich právach a možnostiach ako ich nelegálnu migráciu legalizovať, kde im máme ponúknuť aj možnosť hovoriť s konzulárnymi úradníkmi krajiny ich pôvodu. Súčasne sa vláda zaviazala robiť mnohojazyčné kampane u nich spolu s miestnymi úradmi ešte predtým, ako odídu na cestu k nám.

Ako môže vláda súhlasiť so záväzkom v Cieli č. 7 v bode b) podporovať migrantov nezávisle na tom, či sú utečenci alebo ekonomickí migranti, čo je v rozpore s medzinárodným a našim právom? Ekonmickí migranti totiž nie sú oprávnení, aby sa o nich štáty starali a pomáhali im. Je jasné, že všetci ľudia majú právo na ochranu základných ľudských práv, ale tu sa hovorí napríklad aj o ochrane práv pri práci vo všetkých štádiách migrácie. Znamenalo by to, že u nás budú zamestnaní ekonomickí migranti? Ďalej v Cieli č. 11 (písm. a, b, f) a v Cieli č. 12, písm. c) ako som už uviedol sa vláda zaviazala, že budeme aj tranzitnou krajinou.

Máme školiť našich úradníkov, zvyšovať kapacity na prijímanie migrantov, vopred si zisťovať, kto k nám prichádza, aby sme na ich hraniciach nezdržiavali.
Ukladá sa nám prehodnotiť, či budeme naďalej považovať za trestné ilegálne prekročenie našich hraníc, prehodnotiť sústreďovanie migrantov do záchytných centier, čiže nechať ich od začiatku voľne sa u nás pohybovať.
V mnohých ustanoveniach sa vláda zaviazala propagovať a podporovať migráciu a multikulturalizmus ako prospešné javy. V Cieli č. 16, pís. b) sa opakuje záväzok organizovať komplexné programy pre migrantov ešte pred ich vycestovaním na Slovensko, teda potenciálnych migrantov vyhľadávať už v krajinách ich pôvodu, učiť ich aké majú u nás práva a pripravovať ich na cestu k nám. V Cieli č. 17 (písm. a, b) si vláda dovolila prijať na seba povinnosť okrem iného dokonca prenasledovať ľudí, ktorí sa boja migrantov, teda ktorí majú akoby xenofóbiu, ktorá znamená strach z neznámeho. Pripomínam, že v realite tu vôbec nejde o strach z neznámeho, pretože ľudia vedia, čoho sa obávajú a po druhé takto formulovaný záväzok je v rozpore s našou ústavou, s medzinárodným právom a rovnako aj s našimi zákonmi. Pocity strachu ľudí alebo iné pocity nie je dovolené nijako prenasledovať. A ak je panická xenofóbia, panický strach nejakou chorobou, tak kto chce prenasledovať chorých? Je to nezmysel. Veľmi zavádzajúce je preto sústavné a vedomé spájanie pojmov ako „rasizmus“, „diskriminácia“, „násilie“, s pojmom „xenofóbia“. Má to navodzovať dojem, že „strach z migrantov“ je zakázaný. Súčasne s tým sa vláda zaviazala jednostranne prenasledovať prípady prejavov rasizmu iba voči migrantom, akoby rasizmus zo strany migrantov a nenávistné prejavy voči domácemu obyvateľstvu vôbec neexistovali. Je neuveriteľné, že vláda v písm. c) sa zaviazala podporovať médiá, ktoré propagujú migráciu a na druhej strane nepodporovať médiá, ktoré sú k migrácii kritické. Hovoriť o nezávislosti médií, slobode prejavu a pritom diskriminovať finančne a inak tie médiá, ktoré vyjadrujú obavy a iné názory, je veľmi jasným a hrubým porušovaním našej ústavy a medzinárodného práva. Ale vláda to prijala.

V Cieli č. 19 vláda opätovne potvrdzuje, že migráciu považuje za prospešnú pre trvalý rozvoj krajín pôvodu, pre tranzitné krajiny a rovnako aj pre cieľové krajiny.
Za tým účelom vláda bude migráciu plánovať a začlení plány migrácie do miestnych, štátnych a regionálnych programov rozvoja spoločnosti. Vláda prijala na seba záväzok vykonať množstvo dalších legislatívnych a iných opatrení napríklad aj v otázkach finančných príjmov migrantov, vytvorenia programov a nástrojov na podporu investícií z príjmov migrantov do krajín ich pôvodu a iné. Prijala celý text, všetky záväzky.

Dnes žije na svete asi 7,7 miliardy ľudí a ich počet sa rýchlo zvyšuje. Z toho je 260 miliónov tzv. migrantov, teda ľudí, ktorí nežijú vo vlastnej krajine. Niektoré štatistiky do počtu migrantov zahŕňajú dokonca aj ľudí, ktorí migrujú vo vlastnom štáte z jedného mesta do druhého. Spolu je takýchto „tiež migrantov“ asi 750 miliónov na celom svete. Teda vraj spolu s ostatnými migrantmi, ktorí žijú mimo svoje krajiny je to až jedna miliarda, teda asi jedna sedmina ľudstva.
Na tomto príklade jasne vidno obrovskú snahu vnímať migráciu ako niečo ozrutné, kde údajne jednotlivé štáty sú bezmocné, niečo s čím jednoducho musíme počitať, chopiť sa toho, pracovať spolu, migráciu riadiť a prejavovať „solidaritu“. Ak si však rozoberieme tieto čísla, tak vlastne skutočných migrantov, ktorí sú v medzinárodnom práve odôvodnene považovaní za utečencov je podstatne menej. Potom odrazu tie štatistiky vyzerajú úplne inak.
Ak by sme predpokladali, že skutočných utečencov, ktorí sú nútení sa uchýliť v iných krajinách je dovedna približne iba niekoľko desiatok miliónov, tak to tvorí na základe verejne prístupných medzinárodných údajov približne iba 0,26 % z celkovej populácie ľudstva a nie jednu miliardu, jednu sedminu. O akú akútnu celosvetovú otázku ide? Pomáhať ľuďom treba, ale vedome zveličovať tieto údaje s cieľom zmiešanú migráciu podporovať a považovať ju za akúsi pozitívnu súčasť ľudského vývoja, je scestné a účelové. Tí ostatní nie sú žiadni utečenci, sú to napríklad ekonomickí migranti, ľudia, ktorí sa nemienia prispôsobovať novému prostrediu, chcú pomoc len využívať, alebo ľudia, ktorí sú možno aj kriminálnici utekajúci pred spravodlivosťou, alebo ľudia jednoducho už zamestnaní v zahraničí, študenti, menšiny v zahraničí a podobne.

Iné štatistiky hovoria, že najväčší nápor utečencov pred násilnými konfliktmi je v rámci Afriky, teda z jedného štátu do druhého. Európa, im má vraj výdatne pomáhať, pretože Európa je údajne akýmsi ostrovom ľudských práv vo svete. Ale nikto už ľuďom nepovie, že vzájomná pomoc afrických štátov je už od roku 1974 dohodnutá v ich spoločnej zmluve.
Riešia to medzi sebou. 41 štátov Afriky (vtedajšia Organizácia africkej jednoty, v roku 2002 nahradená dnešnou Africkou úniou) podpísalo v roku 1974 dohodu, že si budú pomáhať a vzájomne prijímať migrantov a budú ich prijímať aj späť, čo sa volá readmisia. Išlo o riadenie špecifických aspektov problémov utečencov a migrácie v Afrike. Preto EÚ vie, že nemôže hovoriť o tom, že s nimi sa nedá dohodnúť na vrátení migrantov. EÚ účelovo tvrdí iba to, že sa nedá dohodnúť na vytváraní zberných táborov na ich území predtým, ako sa vydajú na cestu do Európy. Ale práve tu je podstata problému. EÚ sa nesnaží riešiť otázku definitívneho zastavenia migrácie a navrátenia migrantov, ale pravdepodobne chce iba ich „uskladnenie“ v zberných táboroch v Afrike, aby si ich potom organizovane a disciplinovane brala do Európy. Obhajcovia masovej migrácie, na základe medzinárodného práva v otázkach utečencov tvrdia, že migrantov nie je možné v žiadnom prípade vrátiť na územia, kde by im hrozilo prenasledovanie.
Z tohto pravidla však existuje jedna dnes veľmi aktuálna výnimka.
V deklarácii VZ OSN o Územnom azyle zo 14. decembra 1967 sa v článku 1, bod 3) hovorí, že udelenie azylu je výlučnou kompetenciou štátov. V článku 3 bod 2 sa hovorí, že zásada nenavrátenia osôb od hraníc alebo tých, ktorí už sú na území štátu späť do štátu, kde im môže hroziť prenasledovanie sa nepoužije v prípade zabezpečenia ochrany národnej bezpečnosti alebo v záujme ochrany vlastnej populácie, napríklad v čase masového prílevu osôb.

Ale ak Nemecko ústami Angely Merkelovej verejne pozve všetkých migrantov do Európy, tak to nie je pomoc migrantom, ale ich lákanie do Európy. A pritom nedovolené lákanie. Jednak kvôli tomu, že tým Nemecko porušilo všetky dohody v rámci EÚ o migrácii a azyle a jednak preto, že Brusel chce donútiť ostatné štáty, ktoré s tým nikdy nevyslovili súhlas, migrantov akoby solidárne prijímať. To možno nazvať demonštráciou panovačnosti a zneváženia partnerov v EÚ ako suverénnych štátov.

Brusel a OSN chce ilegálnu masovú ekonomickú migráciu legalizovať vo všetkých jej formách a tak ju podporovať a urýchľovať. Prečo to robia?
Korene treba hľadať v snahe o riadenie sveta z jedného centra. Plán Nového svetového poriadku začal už pred desiatkami rokov verejne hlásať napríklad George Bush starší a následne mnohí politici až do dnešných čias. Ide o vytvorenie zmiešaného človečenstva, nových rás, nových národov bez vlastnej histórie a kultúry, tradícií a morálky. Je to snaha o vytvorenie ľahko ovládateľnej a kontrolovateľnej masy pod jedinou vládou, jedinou bankou a možno aj snaha o jediného vodcu. Príznakom, že to nie je v poriadku je nástojčivé a netrpezlivé úsilie Bruselu a rovnako zmýšľajúcich politikov a úradníkov v OSN úplne zakázať akúkoľvek kritiku alebo vyjadrovanie obáv z nelogického a neželaného masového prílevu migrantov.

Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Švédsko a ďalšie štáty Európy si už zničili vlastnú spoločnosť a dnes nevedia ako sa majú dostať z desivého násilia, terorizmu, ničenia vlastnej kultúry, ohrozovania bezpečnosti a zbedačovania vlastných občanov.
Politika otvorených hraníc je popri nezmyselnom rozdávaní sankcií iným štátom najzničujúcejšou aktivitou Bruselu. Jednak voči Európe a jej národom a jednak aj voči migrantom. Tí nikdy nebudú žiť životom Európanov, pretože si z domu so sebou priniesli vlastný spôsob života. Ten uplatňujú, prispôsobiť sa nechcú, nevidia dôvod. Okamžite zastaviť prísun migrantov do Európy, vrátiť tých, ktorí tu nemajú podľa medzinárodného a domáceho práva štátov čo hľadať a zmeniť politiku Bruselu tak, aby úsilie Európy bolo zamerané na zastavenie vojen a drancovania krajín tretieho sveta je jediná cesta, ako pomáhať slabším u nich doma. Ak budú v Európe, u nich sa nič nezlepší a Európa skrachuje.

Plány osídľovania Európy nie sú v zákonoch SR zohľadnené, preto vláda nemôže existujúce zákony naťahovať umelo ako chce a tvrdiť, že postupuje podľa nich. Nemôže ani plánovať meniť naše zákony následne až potom, ako predtým príjme nové politické záväzky, ktoré sú s nimi v rozpore. Takéto prevrátené konanie štátnych orgánov je trestné podľa zákona.
Globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii berie politické záväzky ako štátmi dobrovoľne prijaté povinnosti, ktoré chce navyše robustným osobitným systémom kontrolovať. Možno konštatovať, že OSN nevyužila príležitosť spoločným postupom, hoci aj iba v politickom zmysle odstrániť agresívne vojny a odstrániť drancovanie prírodného bohatstva rozvojových krajín. Nevyužila príležitosť podporovať rozmanitosť originálnych kultúr štátov sveta. Hlásenie sa k Paktu ako celku znamená podporovať nájazdy ľudských jedincov, ktorí neprišli kultivovať a obohacovať, ale iba využívať a brať.

Zamyslime sa, ako vplývajú takéto nátlakové rozhodnutia najvýznamnejšej svetovej organizácie, akou OSN je na myslenie a morálku ľudí.
Mladá generácia je už dnes rozkývaná demoralizujúcimi experimentmi, úmyselne je hnaná do nepripravenosti vnímať prirodzené morálne hodnoty ľudského jedinca. Nebude sa vedieť brániť. Je to vojna proti ľudskej prirodzenosti. Urobiť z ľudí degenerovaných jedincov, akési neidentifikovateľné tvory so zdanlivou bezhraničnou slobodou, ale pritom ustráchané, nevzdelané, poslušné, čipované kontrolované bytosti predsa nemôže predstavovať našu budúcnosť. Žiť v rodine, pomáhať si, mať vôľu dosahovať pozitívne ciele, podporovať tvorivosť mysle, podporovať tú ľudskosť v nás, v zdravo cítiacom a mysliacom človeku, to všetko je dnes vážne ohrozené. Kde je tu perspektíva, optimizmus, zdravá budúcnosť našej planéty?

Je zámerom Paktu, že neobsahuje formuláciu, ktorá by umožňovala každému štátu hlásiť sa iba k tým opatreniam a záväzkom, ktoré považuje vo svojich podmienkach za splniteľné?
Treba napríklad bojovať proti obchodovaniu s ľuďmi, podľa vlastných schopností pomôcť postihnutým pri živelných pohromách. Ale výrazné jednotné smerovanie Paktu k podpore migrácie ako prospešnej je neprijateľné. Migrácia nie je žiadúca. Nie je prospešná pre krajiny pôvodu, nemôže byť cieľom zbaviť sa vlastných ľudí. Nie je prospešná pre tranzitné krajiny, ktoré majú byť „použité“ s tým, že to akoby musia strpieť a migrantom pritom poskytovať všetky možné výhody. Je jednoznačne devastujúca pre prijímacie krajiny. Sprevádza ju ťažká kriminalita, terorizmus, potláčanie domácej populácie a kultúry, vytváranie území, nad ktorými štáty kvôli násilným kriminálnym gangom stratili suverénnu moc a zákonnú kontrolu. Sme toho svedkami najmä v Európe a Severnej Amerike.

Tieto fakty sa nedajú ignorovať. Pakt zámerne mieša všetko dohromady. Aj utečencov, aj ilegálnych ekonomických migrantov, aj obete obchodovania s ľuďmi, aj študentov, aj legálne pracujúcich v cudzine, aj krajanov žijúcich v zahraničí, aj ľudí postihnutých prírodnou katastrofou. A prakticky všetkým sa má umožniť trvalo sa usadiť v krajinách, ktoré si vybrali za svoj cieľ. Máme im poskytnúť v konečnom dôsledku všetko to, na čo majú právo domáci občania a možno ešte viac. Miešanie pojmu utečenec, ktorý má jediný právo na to, aby mu štáty za určitých podmienok poskytli ochranu a pojmu migrant vytvára riziko, že tým, ktorí to naozaj potrebujú môžeme nechtiac ublížiť. Zdá sa však, že takéto miešanie pojmov v Pakte je zámerné, aby sme všetkých migrantov brali ako utečencov.

Hlúpym odôvodnením je, že Európania sú to týmto národom dlžní preto, že ich kolonizovali, tak dnes ich musia odškodniť.
Kolonizácia nie je len slovo. Sú za tým dobyvačné vojny, vraždenie pôvodného obyvateľstva, kradnutie ich pôdy, drancovanie ich prírodného bohatstva, umelo udržiavaná chudoba, chápanie ľudí ako druhoradých a seba ako výkvet ľudstva a pánov civilizácie. Kolonizácia je aj vznik prvých koncentračných táborov, ponižovanie, väznenie, otroctvo. Za tieto zverstvá Slovensko nenesie žiadnu zodpovednosť. Akú solidaritu v tomto od nás žiadajú?

Vzhľadom na prudký a miestami nekontrolovateľný nárast svetovej populácie je rovnako hlúpy aj ďalší argument, že Európa vymiera, že má nedostatok kvalifikovaných pracovných síl a ľudia v člnoch sú práve tí vysoko kvalifikovaní, ktorých potrebujeme.
Európa má v súčasnosti viac ako dvadsať miliónov ľudí bez práce, nepotrebuje žiadnych ďalších. Absolútne prevažná väčšina ilegálnych dovážaných osídlencov neprišla pracovať. A tí cudzinci, ktorí u nás pracovať chcú, riadne zákonným spôsobom žiadajú o pracovné povolenia a vstupné víza ešte predtým, ako vstúpia na územie Európy.

V istom bode si musí Európa stanoviť čo dokáže zvládnuť a kde už neustále rastúce počty neproduktívnych, neprispôsobivých a nebezpečných migrantov nezvládne. Treba to urobiť včas, nie až keď bude neskoro. A žiaľ v mnohých mestách a štátoch únie už asi neskoro je.

Publikované 06.11. 2018
https://blog.hlavnespravy.sk/8527/pravda-o-globalnom-pakte-osn-o-trvalej-a-riadenej-migracii/

The post Stefan Harabin. Trvalá migrace do Evropy, naše světlá budoucnost na vječné časy. Objektivní fakta first appeared on Čítárny.