Luborod Bedlivý není nikdo jiný, než sám Ludovít Štúr (28. října 1815 – 12. ledna 1856). Ten, na konci léta 1841, vydal historický titul, jehož přesný název je:
“Starý a nový věk Slováků vypravuje krajanům svým Bedlivý Luborod na konci léta 1841”. 

J. M. Hurban v životopise Štúrově, podává v Slovenských Pohľadech (1882) jeho obrozenecký obsah a cituje z něho celé ukázky.
Při tom charakterisuje dílo jako prosté, lidové, dramaticky živé, mladicky zanícené, citově vzrušené, se silnou dávkou naivity, že by se mohlo hoditi až na některé výrazy do obecních a žákovských knihoven.
Stať byla přeložena Janem Jiráskem roku 1934.

Vybraná část z historického spisu…

Mojmír
Léta od narození Páně osmistého šestnástého panoval nad Velikou Moravou král Mojmír.b Letopisové jej jako prvního na trůnu Veliké Moravy ukazují. On již přijal křest svatý a jej ochotně následovali mnozí z lidu. Panoval starostlivě a moudře nad lidem, jako dobrý otec čelední nad domem svým. Tasil také meč, aby uchránil krajinu před záhubou. Ale císaři Německému nelíbilo se zmužilé jednání jeho a sesilnění se krajiny Slováků, pročež vtrhnul s vojskem do ní a složil s trůnu Mojmíra krále. I zarmoutil se národ nad znectěním sebe a svrhnutím krále dobrého a hořekoval nad ztrátou svou.

Rostislav
I nastoupil po něm synovec jeho, Rostislav, na trůn Velkomoravský, i byl synovec nad strýce, nebo převýšil jej i moudrou radou i válečností hrdinskou. Vedl on kruté války proti Němcům a osvobodil zemi svou od všelikého poddanství, jakovéž si osobovali Němci nad krajinou Otců Vaších.
Než nezaměstnával se toliko vojnami, ale starost vedl také o spasení lidu svého; nebo povolal do země své Cyrilla a Methoda, dva bratry ze země Řecké, aby jdouce krajinou vyučovali lid božímu slovu Krista. I jdouce vyučovali, a lid slyšel je vypravující o velikých věcech a divech božích a všecky modly zrušil a padl na šíji před Hospodinem.

I zalíbilo se Hospodinu dobře v lidu tom, nebo rozmnožoval jej a rozšiřoval meze krajiny jeho. Ale vyhnal satan Němců na záhubu Bohu oddaného krále, i učinil, aby stihán byl zrádou i padl do rukou nepřátel svých. I stižen byl král, stařec nábožný a hrdinský, hroznými řetězmi na rukách i nohách a vlečen potupně do země Němců a oni jej postavili před soud a odsoudili k smrti. Ale nespáchali na riěm vraždy, nýbrž z milosti, kterou jim ďábel vnuknul, vyloupili mu oči a hodili do vězení. Skonal král mukami trápen v temnici, nemaje, kdo by oblekl a pochoval zmučené tělo jeho, nebo vypustil ducha daleko od země a lidu svého, uprostřed cizinců a vrahů. I zhrozil se národ nad osudem krále dobrého, a nebylo, kdoby jej byl potěšiti mohl v zármutku a hořekování jeho.

Svatopluk
I následoval po něm Svatopluk 1), synovec jeho, který se moudrostí a bojovností vyvýšil nad králi a knížaty jako topol vzrůstem svým nad vrbami. Roznítila se válka s Němci, ale padl oheň její na hlavy Němců, nebo pobil Svatopluk pluky jejich a zbytky rozehnal a rozplašil.
I padl strach na Němce, že nemohli postaviti se proti síle krále velikého a zamýšleli, jakby jej zmarniti mohli. V ty právě doby doběhli do Sedmihradska toulaví ouskoci, Maďary řečení, jež honil strach před jinými národy, nebo vykradli se z vlasti své při Uralu,c aby nebyli podrobeni i živili se z loupení a z koňského masa.
K těmto tedy promluvili Němci:
“Poďte a obořte se spolu s námi na krajinu Slováků, nebo oboříce se sami, ani my ani vy nic s lidem tím bojovným nevykonáte, ale udeříce na ně spolu přemůžeme jich; vy budete míti kraje pěkné a ourodné k obývání a my se zbavíme strašných nám nepřátelů.”
I uposlechli tuláci té rady, nebo neměli místa, kde by se rozložili a napásli koně své.

Vypravili Němci zástupy a spojili se s tuláky, obořili se na království Slováků, leč zle jim vypadl první pokus, nebo Svatopluk rozplašil i Němců i tuláků i porazil je na hlavu. Zavzněla sláva velikému vůdci a králi od Dunaje k Tatrám a Tatry odrazily ji široko, daleko po končinách rozsáhlých. I rozlítili se Němci a tuláci rozutíkali a pokryli se po lesích, číhajíce na lepší čas k loupeži.

Stalo se, že onemocněl král Svatopluk i viděl blízký den skonání svého.
Povolal tedy třech synů svých k smrtedlnému loži a rozděliv krajinu svou mezi ně, napomínal je k svornosti a bázni boží. I přejali synové podíly své a král veliký skonal.
Veliký, ale nešťastný králi!
Tys založil království Slováků, ale podkopals základy jeho podělením krajiny mezi syny Tvé. Slavíme Tebe z činů Tvých, ale nařikáme na Tě, žes uvrhl na dlouhé věky v neštěstí potomků a vykopals hrob vlasti, jižs založil silou svou!

Konec Velkomoravské říše
I uvázal se v otce vládu nejstarší syn Mojmír, obdržev největší díl z panství otcova. Ale záviděli mu toho bratří, i zbourivše se proti němu, zapálili válku domácí, jejíž oheň strávil krajinu konečně. Potěšil se satan, že se dobře daří oumyslům jeho, i vyhnal z hor v rýchlosti pohanské Maďary na křesťanské Slováky a vyhnal také Němce k zahubení vlasti jejich. I přitáhli houfně a vidouce, že se roztrojila síla Slováků, udeřili na ně prudce a rozkotali říši. Tehdáž odbila nešťastná hodina Slovákům! Zpamatovali se nešťastní synové, ale již bylo pozdě, nebo síla byla zmařena a pluky tuláků již vypásaly louky a role jejích a krmily se z potu a práce jejích.

Padl Mojmír na poli u Prešporku, tehdáž Břetislavou jmenované, léta po Kristu 907 a s ním zemřela vláda Velkomoravská.
Druhý bratr bezpochyby zahynul též v bitvě a třetí pykaje hříchů svých, ušel na Zobor 2) a tam, ukryv se v jeskyni, zůstal poustevníkem, aby pohlídaje s vrchu na Nitru, rozpomenul se veždy živě na bezbožnost sebou spáchanou a tím upřímněji litoval hříchů svých. Kolik platí pláč dítěte nad hrobem matky, jíž neuzří více, tolik platilo tvé pokání, bezbožníku, rodákům vlasti tvé!

I zašuměl Dunaj bolestně a rozpěnil se, pohnut pádem říše rozenců, v břehách svých a zahalila se Tatra smutkem, a jakýs hlas teskný a temný, jako hlas sejce o půlnoci, zavzněl z mračných vrcholů jejích “Slováci”. Rozešel se hlas po horách a dolách a odevšad zvučelo temné “Slováci”. A Slováci oplakávali říši a slávu svou!

Byly pak sídlem králů Velkomoravských a hlavou krajiny Slováků města Velehrad a Nitra od počátku. O, Nitro, Nitro, kdož pomní na Tebe bez úžasu a kdož si zpomene na dávnou slávu Tvou, aby neuronil slzy nad Tebou? Od počátku říkají nám, abychom veselí byli a plesy se bavili: ale jak můžeme veselí býti a plesy se baviti, kdy nám ty stojíš před zrakem? 3)

Zdvihla si se byla nad městy a krajinami jako věže nad domy, jako stězně lodí nad mořem a jako labuť nad vlnami vod: a nyní ležíš v prachu!

Celý text:
Starý a nový věk Slováků vypravuje krajanům svým Bedlivý Luborod na konci léta 1841

Ľudovít Velislav Štúr (28. října 1815 Uhrovec – 12. ledna 1856 Modra)
Politik, jazykovědec, učitel, spisovatel a novinář.
Nejvýznamnější představitel slovenského národního života v polovině 19. století. Poslanec uherského sněmu za město Zvolen v letech 1848–1849, kodifikátor současné spisovné slovenštiny založené na středoslovenských nářečích (kolem roku 1843), jeden z hlavních aktérů Slovenského povstání v letech 1848–1849.

Poznámky

1)  Ján Hollý velebil Svatopluka v hrdinském eposu “Svatopluk” jako ideálního hrdinu, vyvolcnce božího a vynikajícího státníka. – Mil. Hnrban vyslovuje radost nad Svatoplukem, jehož jméno “v bouři dodá sil a z hrobu naděje vzkřísí”. (“Osudové Nitry”.) – Také Žellova báseň “Rastis1av” věnuje Svatoplukovi několik zpěvů (Svätopluk v Rezne, Svätoplukova zrada).

2)  Zobor, hora vysoká 587 m. Kdysi tam stával klášter. Podle českého letopisce Kosmy skončil v něm svůj život mezi poustevníky Svatopluk. Annonymus Bellae regis notarius cap. 35-37 zasc vypravuje, že tu vládl “nitranský kníže” jménem Zubur. Byl však prý poražen Arpádovými bojovníky jménem “Zuardu, Cadusa et Huba” a pověšen na šibenici na hoře, která po něm dostala také jméno. Václ. Chaloupecký ukazuje vsak shodně se Škultétym, že “podle hory Zubrice (tak zve se hora za někdejšim klášterem dosud) a spojením pověsti s jménem hory vznikl Anonymův nitranský kníže Zubur, jehož jména Anonymus neznal”. (V. Chaloupecký: Sv. Svorád, Prúdy, 1922, str. 551; srv. též článek Chaloupeckého: Kosmas a Slovensko, Č. Č. H., 1924, 374-5.)
– Zajímavé je, že podle Ľ. Štúra žil tu jako poustevník také třetí syn Svatoplukův – Svatoboj. Ľ. Štúr napsal o tom celou báseň “Svatoboj”. (Viz “Spevy a piesne”. V Prešporku, 1853. Spevy bohatierske, str. 9-31.) Štúr práve jeho nejvíce obviňuje, že “sa král’ovstvo Slovákov rozpadlo”. Svatoboj marně oplakává svou vinu. Ani v mohyle nebude míti pokoje, dokud bude zotročený lid naříkat. – Pokud se týká existencc 3 synů Svatoplukových, mluví o třech synech pouze Konstantin Porfyr; prameny západní udávají pouze dva syny.
Na to upozornil už Fr. Palacký; Václ. Novotný (České dějiny, I1, str. 420) tvrzení Konstantinova zásadně neodmítá, že by však třetí syn Svatoplukův se jmenoval Svatoboj, to považuje Novotný za pozdní kombinaci, ničím nezaručenou. – Jméno Svatoboj uvádí totiž na př. Václav Hájek z Libočan; není vyloučeno, že Ľ. Štúr převzal s určitou změnou tuto pověst od Hájka. (Kap. LXIIII., list IV.) “
K tradici o smrti Svatoplukově” psal Novotný v Čas. mod. fil., I., str. 10; viz též Tille, Povídky o smrti Svatoplukově (Č. Č. H., sv. V., 177 a násl.).

3)  Slova tato, připomínající svým básnickým vzletem biblické žalmy, jsou pro Štúra a celou jeho generaci charakteristická. Nikolaj Rigelman, který navštívil v dubnu 1845 Ľ. Štúra a jeho přátele, vzpomíná s pohnutím, jak ho vedl Štúr za deštivého počasí mezi vinohrady a jak tam družina zpívala (Chalupkovu?) píseň “Nitra, milá Nitra …” “Já ještě nikdy,” poznamenává Rigelman, “neslyšel nápěvu, jenž by vyjadřoval tak zoufalý smutek, jako byla tato píseň …” (Viz: Rigelmanova cesta po Slovensku a jeho pobyt v Praze, čas. “Bratislava”, I., str. 177.) Štúr a jeho přátelé nezpívali této písně po prvé; ozývala se i při jejich výletech na Děvín. O původu této písně viz nejnověji studii V. Chaloupeckého: Padělky staroslovenských zpěvů historických”, Prúdy, roč. IX. (1925), str. 37-39, str. 101-109.

The post Ludovít Štúr a jeho pohled na Velkomoravskou říši. Starý a nový věk Slováků first appeared on Čítárny.

Je málo známo, že Božena Němcová podnikla na Slovensko v letech 1851-55 celkem čtyři cesty, které do jisté míry ovlivnily i její dílo.
Umím si představit, že kdyby Božena Němcová (1820-1862) žila ve viktoriánské Anglii, tak by své příběhy a folklórní pozorování umístila třeba do Dha ramsaly. V malých tuzemských poměrech zastalo (naštěstí pro oba národy) podobnou roli Slovensko.

Mnohokrát byl rozebrán vliv slovenského lidu a přírody na její literární dílo.
Méně se ví o jejím rozsáhlém studiu slovenských reálií, které mělo vyústit v rozsáhlé dílo o slovenském národopisu.
Dokonce promýšlela plán encyklopedie, na níž se měl podílet i profesor Jan Krejčí, jehož tisícistránková Geologie Čili nauka o útvarech zemských se zvláštním ohledem na krajiny česko slovanské (Praha 1877) je považována za zakladatelské dílo české geologie.
Otázkou zůstává, zda inspirátorkou slovenské části nebyla původně B. Němcová.

Uvádí se, že na podzim 1859 sliboval nakladatel Augusta, že se ujme slovenské encyklopedie a že pošle na vlastní útraty autory na Slovensko. Z plánu sešlo pro finanční těžkosti.
Z velkých literárních plánů tak B. Němcová vlastně realizovala „jenom” knihu slovenských pohádek.
Za jiných okolností a v bohatším prostředí se mohla stát hlavní editorkou základní přírodní a kulturněantropologické encyklopedie Slovenska. Místo jedné velké monografie B. Němcová publikovala jako autorka i jako editorka cizího materiálu celou řadu kratších statí.

Za základní považuji tyto příspěvky:
„Obrazy ze života Slováků” (1858)
„Obrazy ze života slovenského” (1859)
„Kraje a lesy na Zvolensku” (1859)
„Uherské město Ďarmoty” (1858)
„Slovenské starožitnosti” (1858)

Zabývá se v nich celou řadou nečekaných pozorování o tvorbě kalcitu následkem úniku oxidu uhličitého z roztoku, nálezem krystalizovaných celestínů ve Španí dolině, krasovou hydrologií. V její době byl ještě svět umění a věd nedělitelně propojen.

Vím, že se pouštím na nejistou půdu, když se opírám o svou vlastní dlouholetou okouzlenou zkušenost slovenského poutníka a přírodovědce, jemuž Slovensko dalo něco, co Čechy nemohou (anebo jen na výjimečných místech jako na Váchalově Šumavě) poskytnout. Nějaký těžko postižitelný kontakt s věcmi života lesy, skalami a ponornými říčkami; ale také s lidovým podáním, které člověka uvádí do nějakého archaického, ale dosud ještě živého světa pověstí a venkovské magie.

Nikdy nebudeme přesně vědět, co pro B. Němcovou slovenská zkušenost znamenala, a pochybuji, že by to ona sama v úplnosti věděla. Pokusme se však alespoň navrhnout, že slovenské hory a lesy v ní otevřely nějaký nový prostor vnímavosti. Schází mi slova, ale lidé, kteří prošli podobnou zkušeností, vědí, o čem mluvím.

Zaráží mne jedna věc jsou to tituly jejích prací „Obrazy ze života slovenského” (1859), „Obrazy ze života Slováků” (1858) a pak pochopitelně podtitul Babičky „Obrazy venkovského života”.
Všechny tyto práce obrazy vznikaly ve stejných letech, které se přibližně kryjí s pobyty na Slovensku. Podobné názvy děl i popisy lidových zvyků v Babičce naznačují hlubší spřízněnost námětů a je možné, že jak slovenské, tak venkovské obrazy tvoří jeden nedělitelný zkušenostní celek. Že obojí se ovlivňovalo a že bez slovenské inspirace bychom neměli českou Babičku.

Slovenské črty jsou však kulturněantropologickými deníky, jakýmsi uvědoměním výchozí pozice a metody. Babička (1855) je nejenom literatura citu a dětství, ale je také napojena na všudypřítomnou přírodu a archaickou mysl lidového podání. Živly, mýtus, cit propojené do jednoho světa tak vytvářejí trojici, která vyjádřila důležitou část národní duše a poté do ní vplynula.

Ukázka z knihy:
Václav Cílek: Krajiny vnitřní a vnější s podtitulem Texty o paměti krajiny, smysluplném bobrovi, areálu jablkového štrůdlu a také o tom, proč lezeme na rozhlednu.
/ Nakl. Dokořán 2002, 2005

Božena Němcová / Peračinový květ
(Slovenská pověst.)

Peračina také rebričina, paprut, zovou Slováci kapradí. V Čechách i na Slovensku domnívá se lid, že bylina ta jen v noci před sv. Janem křtitelem květe, a sice květem zlatým.
V Čechách se v pohádkách povídá, že kdyby panna v tu hodinu, když rozkvěte, bílý šat podeň podstřela, ryzí zlato by jí naň spadalo.
Na Slovensku též se říká, kdo by ten květ našel, že by šťasten byl, neboť by mu takovou moc dal, vidět poklady, kdekolivěk v zemi ukryté by byly.

Vypravuje se cosi o jednom valachovi (pastýři ovec): Šel večer před svatým Janem hledat ztracenou ovci. Hledal ji dlouho, již se bylo stmilo, dešť se lil jakoby kupami, (jako z konve) a valach ovci hledat nepřestával.
Tu najednou zjasalo se valachovi před očima, jako by se nejvíc zablesklo, tak že div neoslepl.
Když si oči protřel, tu kam se jen podíval, všude plno zlata, stříbra. Chvíli stál valach jako zkamenělý, pak se ale sebral na nohy, a hybaj přes paseky a vyskytě (jámy od vykolčených stromů) prosto na salaš.
„Chlapci!“ zvolal na ostatní valachy, „něbojtě sa vjacej bjedy, tolko peňazi som našol, čo ich ani za týdeň něodnosíme. Len berte cedidla (vlněné tašky) a hybajtě za mnou.“
Valaši nechtěli mu věřit, ale když se jim zařekl, aby ho za živa v kotli uvařili, jestli jim lže, sebrali cedidla a valašky, a na ono šťastné místo se ubírali.
„No, len ma troška počkajtě, nah si druhé krpce preobujem, lebo tjeto sa mi mokrje ako plúca, lahko by sa v nich aj zabil“, volal valach za nimi.
Netrpělivě čekali ostatní, co si Kuba jiné krpce obouval. Konečně šli, kde se mu to světlo ukázalo, on napřed, druzí za ním. Přišli na místo, ale kde nic tu nic, sem tam chodil Kuba, hledal, jestli se nezmejlil, ale o zlatě a stříbře ani památky. Valachům svrběly valašky v rukou, a kdyby nebyli Kubu znali, že jen tak na prázdno nemluví, bylť by byl něco dostal, ale tak vidouce, jak on sám zmaten a smuten domů se vrací, mlčeli a nechali ho. Kuba nemohl celou noc ani oka zamhouřit, vždy se mu to pletlo, co to jen bylo.
Ráno časně vstal, a umínil si, že půjde ještě jednou na ono místo, vzal si staré krpce, které byl večír než s valachy odešel nad oheň zavěsil, by mu uschly, a tu co v nich vidí?
Květ peračinový!
Nyní již viděl, kterak to mohl vidět ten poklad, když měl květ ten v krpcích. Zpomněl si, že se mu něco na nohu uvázalo, když houštinou lezl, hledaje ovci. Že ty krpce nenechal přece jen na noze, že se přezouval! Div, že si vlasy z hlavy nerval! Ale už nebylo nic platno, květ byl uschlý, a takový prý už žádné moci nemá.

Životopisný film je zaměřený především na její vztah k Slovensku, slovenské kultuře, k lidu a jeho pohádkám.
Jako listy jednoho stromu
Televizní film je o jednom z úseků životní cesty spisovatelky Boženy Němcové. Němcová poprvé Slovenskem jen projíždí, když v roce 1851 následuje svého muže (Radovan Lukavský) do Miškovce. O rok později už Josef Němec, povýšený na vrchního komisaře finanční stráže, působí v Ďarmotech, a „Betty“ tam žije s ním.
Na rodinu však přijdou zlé časy. Josef je kvůli udání za své postoje v revolučním roce 1848 zbaven funkce, a v Praze smrtelně onemocní jejich syn Hynek. Němcová v Praze ztrácí řadu přátel a je na ni nasazena donašečka.
Z honoráře za Babičku plánuje spisovatelka další cestu na Slovensko, tím spíše že vztah mezi ní a Josefem, který nikdy nebyl ideální, ještě více ochladl.
Na Slovensku v roce 1855 nezažívá Němcová žádnou idylu: řádí tu cholera a státní policie chce navíc za každou cenu spisovatelce dokázat protistátní činnost.
Sbírání národních pohádek a známosti s obrozenci jsou dostatečnými důkazy…

The post Božena Němcová. Neznámé sběratelské cesty na Slovensku a Babička first appeared on Čítárny.

Myšlienka založiť neziskovú organizáciu OSMIJANKO sa zrodila v našom vydavateľstve BUVIK, ktorého šefredaktorkou je Mária Števková.

Osmijanko sa narodil vo fantázii detí a spisovateľka mu dala priestor v mnohých Osmijankových rozprávkach, napísala dvakrát 8×8=64 rozprávok.

Postavičku se jménem Osmijanko sme vybrali pre deti ako spoločníka na ceste stať sa čitateľom na celý život.
A tak putujeme s Osmijankom po Slovensku s jeho rozprávkovou kapsičkou a rozdávame deťom, najmä v mladšom školskom veku tú najdôležitejšiu „duševnú potravu“ (súčasťou nášho projektu je aj putovná výstava Štyri krajiny detstva). Boli sme aj v zahraniči, v Budyšíne, na Lipskom veľtrhu, v navštívili sme aj  liberecký veľtrh detskej knihy, ako i mnohé podujatia organizované na knižnom veľtrhu Svet knihy v Prahe v rámci sekcie Rosteme s knihou.
 
I my rastieme s knihou a sme skutočne radi, že tretí ročník celoslovenskej čitateľskej súťaže prebudil deti po celom Slovensku z letargie a ukázal nám, že s čítaním detí to nie je také zlé. Ale ukázal nám aj niečo veľmi dôležité. Že máme neuveriteľné rezervy na jeho zdokonaľovanie. Správnou motiváciou a  hrou môžeme do súťaže zapojiť celé stovky, ba tisíce detí bez toho, aby sme im vedome vstupovali do svedomia za hodiny zabité pred obrazovkami, alebo nekonečné surfovanie na PC. Veselé literárne hádanky spojené s tvorivým prístupom a možnosťou prejaviť i výtvarný talent boli natoľko príťažlivé, že deti pripájali k odpovediam vlastnoručne vyrobené hračky, postavičky z rozprávok, vymýšľali pesničky, posielali vlastnú tvorbu, skrátka čitateľskej súťaži hrou venovali desiatky hodín tvorivej činnosti.

Žiaci vo veku 8 až 12 rokov z 171 škôl a 31 knižníc z celého Slovenska sa v 4. ročníku súťaže pustilo do putovania za knihami,
v ktorých hľadali správne odpovede na osem Osmijankovských súťažných otázok. Rodičia, súrodenci a ďalší rodinní príslušníci sa pridávali k deťom, aby spoločne čítali, pani učiteľky, knihovníčky zasa pomáhali pri vyhľadávaní kníh. Mnohé z nich premenili riešenie úloh na napínavé čitateľské dobrodružství, ktoré prežívali niekoľko mesiacov s veselým Osmijankom a jeho verným psíkom Osmidunčom.

K skúsenejším čitateľom tretích a štvrtých ročníkov, ktorí sú stálicami súťaže, pribudli i prváci a druháci, kde si mimoriadne ceníme obetavú prácu pedagógov, ktorí svojou trpezlivosťou a láskavosťou učia deti milovať knihu od vstupu do školy ako zdroj poučenia, ale i zábavného prežívania voľného času. Skrátka, sú pri tom, keď sa malý nečitateľ môže stať čitateľom na celý život.

Literárny biltén,
ktorý je zároveň súťažným zošitom, prostredníctvom ktorého sa súťaží, v plnej miere motivoval deti k hravosti. Je svedectvom, že precízne a kvalitne vypracovaný literárny scenár súťaže vie inšpirovať k rozmanitým spôsobom práce s knihou. Naša čitateľská hra umožňuje deťom spoznávať zlatý fond detskej literatúry, ktorý vydávajú viaceré vydavateľstvá na Slovensku. Do súťaže nominujeme najhodnotnejšie diela našich spisovateľov, klasikov i súčasníkov, ale i literárne diela z európskej a svetovej spisby v kvalitných prekladoch.

V školách a knižniciach sa nielen čítalo, ale i hralo divadlo, spievalo, pieklo, šilo, kreslilo, fotografovalo. Mnohé kolektívy chodili do prírody, spoznávali prírodu v svojom okolí. Vytvárali spevníčky, čitateľské denníčky, osmivláčiky, veľké „bilboardy“ s kresbami Osmijanka, Osmidunča i celej Osmijankovskej rodiny, tvorili hymnu pre Osmijanka, ale piekli i dobroty. Veľmi pozitívne hodnotíme spoluprácu škôl s knižnicami prostredníctvom informačných hodín, literárnych klubov, čitateľských dielní. Túto spoluprácu oceňujú najmä pedagógovia, ktorí nešetrili chválou na prácu knihovníčok v jednotlivých mestách a poďakovanie im vyjadrovali i bohatým fotografickým materiálom z týchto stretnutí. Úzke prepojenie medzi vydavateľstvom, knižnicou a školou sa osvedčilo ako najlepšia cesta na získavanie nových čitateľov.

Celá správna rada neziskovej organizácie OSMIJANKO vyjadrila poďakovanie knihovníčkam, ktorí sa so svojimi žiakmi pridali k Osmijankovi, aby im ukázali, že s knižkou sa dá smiať, plakať, hrať zabávať, že kniha je naozajstný kamarát! Poďakovanie i  za mnohé listy, v ktorých nešetrili chválou na Osmijanka, ale i za konkrétne návrhy a podnety k osmnijankovskej súťaži.

Osmijankovský projekt realizujeme dobrovoľne a sme radi, že máme svojich priaznivcov- Ministerstvo kultúry, Slovenskú asociáciu knižníc, Literárne informačné centrum, literárne združeniu INDEX, vydavateľstvo PERFEKT, SLOVART a najmä manželov Antalovcov z cestovnej kancelárie TRANSTIP, ktorí už po tretí krát nezištne venovali víťaznému kolektívu jednodňový zájazd do hlavného mesta SR Bratislavy.

Pozývame vas na našu webovú stránku www.osmijanko-ba.sk. 

The post Osmijanko. Celoslovenská čtenářská soutěž o knihy Čteme s Osmijankom first appeared on Čítárny.

Jano měl pouze 8 let, vlasy střapaté, nohy bosé a špinavé, kalhoty sama díra. Byl to dobrý a hodný kluk, plný fantazie a rád se učil. Byl ale z chudé rodiny a neměl lehký život. Právě proto je i dnes příběh velmi poučný a měl by se číst i ve školách.

Příběh o chlapci jménem Jano patří spolu s Čenkové dětmi k jediným prozaickým dílům Fraňa Krále určeným pro mládež.
Podobně jako ve smutném příběhu Miška, Hanky, Palka a Evičky Čenkových, i v této knize se čtenáři rázem ocitnou v bídném prostředí nejchudších vrstev slovenské společnosti v době vrcholící hospodářské krize ve 30. letech 20. století.

Na osudu malého Jana poznají těžký život dětí, které místo laskavého pohlazení nebo her znají jen tvrdou práci a hlad.

V českých knihovnách máme také podobnou knihu. Malý Bobše od Jaromíra Plevy.
Odehrává se na vsi před první světovou válkou a otevřeně vypovídá o tehdejší světě. Světě dospělých, kde se střetávají chudí a zbohatlíci v nerovném souboji o přežití a světě dětí, které celou sociální situaci vnímají po svém a objevují tak pomalu svůj budoucí a bohužel nespravedlivý svět.
Proč Malý Bobeš populárního Plevy patří mezi klenoty české dětské knihy

Ukázky česky a slovensky:

Jano byl smutný, protože ho opustili husy. Vzpomíná, jak chodil za svým vojskem. Jano měl rád své husy a husy měli rádi Jana. Často jim vyhrával na píšťalce. Jano vylezl na strom a díval se. V dálce viděl krásné třešně. Ujo čí jsou ty třešně? No, chlapče, to jsou farní třešně. Farské a to už jako? Ti, co chodí do kostela, těm patří ta zahrada. Inu i mně patří? Ano i tobě.
Když strýc odešel, Janko se vydal na třešně. Šel natrhat trochu mámě a tatínkovi. Aby se už na něj nezlobili. Trhá, trhá a najednou vidí člověka. Byl to pan kaplan, který křičel, aby Jano slezl dolů. Jano se bál a slezl dolů až když pan kaplan odešel. Když byl Jano v kostele, pan farář vyprávěl o nezbedných dětech. Jano věděl, že pan farář řekne rodičům, o tom jak byl na třešni a trhal třešně. Lekl se, a utekl.

xxx
„Les najednou končil. Před Janem stály krásné paláce. Jano nevěděl, jestli je to pravda, jestli se mu to jen sní. Možná, že je to zas jen nějaká pohádka ze snu! Pokročil několik kroků – a zase nové překvapení. Před ním se rozlévala ohromná barina. A najednou slyší jakýsi cengot. Ohlédne se a vidí, že letí k němu jakási potvora. Bylo to velké jako jejich chaloupka a běželo to po kolejích, na kterých právě stál.“

xxx

Zo salaša do služby.

Na druhý deň pršal drobný dážď. Jano sa lúčil s Dunčom a bolo mu do plaču. Dostal do uzlíčka kúsok chleba, bača mu ukázal cestu – a musel ísť. Ešte raz sa podíval na salaš, ešte raz pohladkal Dunča a vykročil.

Prešiel lesným chodníčkom a bol na ceste. Chcel sa ňou dostať domov. Išiel dolu cestou, išiel, až prišiel na križovatku. Tam sa cesta rozbiehala dvoma smermi. Jano nevedel, ktorým sa má pustiť ďalej. Rozhodol sa naľavo. Ale zmýlil sa, táto cesta práve neviedla do jeho dediny. Darmo pozeral, kedy sa už dostane z hustého lesa. Cesta nemala konca. Jano bol už hladný i premoknutý. Vybral z uzlíčka chlieb, zajedol si, trošku si pod stromom odpočinul a zasa len išiel ďalej.

Chýlilo sa už k večeru, keď Jano zrazu zastal a vyvalil oči. Les sa končil Pred Janom stáli krásne paláce. Jano nevedel, či je to pravda, či sa mu to len sníva. Možno, že je to zas len nejaká rozprávka zo sna! Pokročil niekoľko krokov – a zasa prekvapenie. Pred ním sa rozlievala ohromná barina. A naraz počuje akýsi cengot. Obzrie sa a vidí, že len k nemu akási potvora. Bolo to veľké ako ich chalúpka a bežalo to po koľajniciach, na ktorých práve stál. Vrtko musel odskočiť, aby ho nezadlávilo.

Keby bol Jano vedel, že je na Štrbskom Plese a tá potvora že je električka! Jano vedel síce, že ten vysoký grúň, pod ktorým leží ich dedinka, volá sa Kriváň. Vedel aj to, že tam niekde vysoko a ďaleko v horách, kde vidieť večer z ich dedinky maličké svetielka, je Štrbské Pleso. To vedel všetko od starčeka susedovie a zo školy, ale nevedel veru, čo je to Štrbské Pleso. Nevedel, či je to zvieratko so štyrmi nohami a či nejaký vták, ktorému sa večer blyštia oči. A preto tu stál s vyvalenými očami a díval sa a díval…

A Jano mal zasa nového kamaráta. Bol to asi desaťročný chlapec, podobný Janovi.
– A čí si ty?
– Nuž náš!
– Ale ako sa voláš?
– Jano… A ty?
– Jožo.
Jožo bol sirota z mesta. Otec mu bol robotníkom. Lež umrel už dávno a dávno mu umrela i matka. Jožo teraz slúži v tom veľkom hoteli. Pomáha v kuchyni. Prikladá do sporákov. Nosí drevo. Rozkladá oheň. vynáša popol a vyváža na vozíku smeti ďaleko do lesa.
– A dajú ti dosť jesť?
– Dajú.
– A dobré?
– Dobré… Mäso, koláče, kávu…
– Nuž to i ja by som chcel tam slúžiť.
– Môžeš. Pani správcová mi práve hovorila, aby som si našiel kamaráta, keď nevládzem sám ťahať vozík s drevom a so smeťami.

A už sa aj zapriahol Jano k Jožovi do vozíka, naloženého drevom. Ťahali chlapci, ťahali vozík cestičkou ku kuchyni ako dva koníky. Tam drevo poskladali. Keď boli s robotou hotoví, rozbehol sa Jožo za pani správcovou a hlásil jej, že už má kamaráta. Pani správcová nemala práve veľmi kedy, nuž len povedala:
– Dobre, dobre.
A Jano bol prijatý.

 

Na Štrbskom Plese.

Na Štrbskom Plese nastal Janovi celkom nový život. Tu videl a poznal veci, o akých sa mu predtým ani nesnívalo. Mnoho ráz zastal, otvoril ústa a díval sa, díval ako teliatko na nové vráta. Hneď v prvých dňoch, keď vyšiel pred veľký hotel, mal oči na ňom nechať. Veď ten mal väčšie obloky, ako je celá stena jeho izbičky! A tá výška! Veď je ten palác vyšší než kostolná veža v jeho dedinke! Ako to len môžu ľudia tak nad sebou bývať? A koľko ľudí v jednom dome! Len kde majú maštaľky a kde humná? To u nás, braček, každý má svoj dom! Ale čože sú naše chalúpky proti tomuto ohromného stavenisku? Dva takéto paláce konča seba, a bude to dlhšie než celá naša dedinka! Keby toto tak videli naši chlapci z dediny! Keby to videli!

Býval Jano v izbičke, ktorá bola pridelená čeľadi. Bola viac pod zemou ako nad zemou a neďaleko veľkej kuchyne. Tam spával na jednej postieľke spolu s Jožom. Okrem ich postieľky boli tam ešte postele štyroch slúžok a dvoch kuchárok. No chlapci sa tu veľa nezdržiavali. Neskoro večer prichádzali a zavčasu zrána odchádzali. Len vyspať sa sem chodili. Ostatný čas trávili pri robote.

Ráno vstávali prví. Keď prišli kuchári a kuchárky do kuchyne, museli už byť všetky sporáky vyčistené. Potom kládli chlapci oheň do sporákov, do ktorých im bolo práve rozkázané. Keď boli s tým hotoví a navarila sa káva, dostali raňajky. Kávu a ku káve kúsok koláčov alebo rožkov, ktoré ostali včera na panských stoloch. No jednako chutilo im vždy všetko dobre.

Po raňajkách zapriahli sa Jano s Jožom do vozíka a vozili drevo. Drevárne boli pri lese pod vŕškom. Odtiaľ museli chlapci navoziť do kuchyne toľko dreva, koľko sa len vošlo pod všetky sporáky.

Chlapci obyčajne obedovali v umyvárni, kde sa čistili nádoby. Tam bývala hostina! Mohli si vybrať v jedlách zo všetkých tanierov, čo podonášali späť z jedálne. A to bolo jedál! Jano ani nevedel, ako sa to všetko volá. Bolo tam mäsa. Bolo tam koláčov! Bolo tam ovocia! Pri takýchto obedoch spomínal si Jano často na svoj domov. Oj, keby sa tak mohol rozbehnúť a odniesť niečo z tohto množstva pokrmov svojim bračekom a sestričkám! Čiže by si tí pochutnali! A tu sa to všetko vylieva do pomyjí. Či nie je to škoda? A jeho otec s mamkou museli tak tvrdo pracovať, a sotva sa môžu nasýtiť zemiakmi a kapustou. Oj, otec, otec, keby ste sa už nehnevali na mňa a keby ste ma nezbili, hneď by som si napchal vrecká týmito pečienkami a odniesol vám ich na večeru miesto zemiakovej polievky!

Popoludní chlapci vozievali zas do kuchyne drevo a ukladali ho pod sporáky. Často pomáhali aj záhradníkovi čistiť chodníky. Robili to veľmi radi, lebo po chodníkoch sa prechádzalo toľko pekných ľudí! Boli tu páni, vyobliekaní v krásnych šatách, boli tu panie, krásne ako obrázky, a hrali sa tu pekne vyobliekané deti, ktoré Janovi pripomínali zlého Igora z panského dvora.

– Čo len robievajú títo ľudia?
– Ráno spia do ôsmej, potom sa stroja, raňajkujú, idú na prechádzku, obedujú. Po obede sa kúpu alebo člnkujú. Večer tancujú.
– A nepracujú?
– Načo by pracovali. Majú dosť peňazí.
– Aha! Aha! dívaj sa, Jožo, naozaj! Tamto sa kúpu i chlapi i ženy s deťmi! Že sa nehanbia! Veď u nás sa len malé deti kúpu!
– Ale, Jano, veď kúpať sa je zdravé! To by mal robiť každý človek!
– A prečo sa my nejdeme kúpať?
– My nemáme kedy!

Chlapci večerievali neskoro. Museli čakať zas na zvyšky z jedálne. Chodili sa preto dívať pod okná, či páni budú už skoro po večeri. Tu si mal Jano oči vyočiť. Veď tá jedáleň je väčšia izba ako ich celý kostol! Dva rady bielych stolov. Na stenách zrkadlá ako vráta. V kútoch kvety do povaly. Okolo stolov krásni páni, panie a Igorovia, ktorí sa podobali princom z rozprávky. Ba i malé princezné tam boli! – Na strieborných tácňach roznášali čašníci sklené i porcelánové nádoby. V nich boli tie dobré jedlá. Ale čašníci boli smiešni. Strašne smiešni. Mali čierne kabáty a na nich na zadku krídla ako vrany. Na tom sa Jano schuti smial.

The post Fraňo Král. Jano. Poučný dětský příběh o nesmírně chudé, nelehké předválečné době first appeared on Čítárny.

Milan Rúfus (1928 – 2009) už svou první sbírkou “Až dohlédneme” se stal okamžitě jiným, než do té doby prosazované básně popisného socialistického realismu.
Jeho vidění světa mělo silné sociální kořeny v dětství a směřovalo k uchopení vnitřní podstaty lidského chování, lásky, krásy, pojimivosti lidského života. Stal se už za socialismu velmi vyhledávaným a recitovaným básníkem nejen na Slovensku.

Číst Milana Rúfuse, je nesmírná radost nacházení sebe sama…

Skrytý svet básne
Odkiaľ si prišla k nám?
A načo ti je slovo?
Hovoriť to isté,
len povedať to novo?
Hovoriť takisto,
no rieknuť čosi nové?
Čo nám to ukrývaš,
báseň, v tom tvojom slove?
A rozmnožuješ ním
i poznanie i krásu.
Vestálka večného.
A pritom dcéra času.

Čo je báseň
Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty sáli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať čas. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.

Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.
Socha. Žena Lótova –
to je báseň.

Neznáma, zvaná duša
Len si
a zbieraš údery.
Od známa,
od neznáma.
Kto ti, čo, kedy uverí?
Si sama, vôbec sama.
A kde si v tele?
V svojom domove?
I sama sebe fantóm?
Len Boh ti na to
možno odpovie.
Nemluvným esperantom.

Záludné hody slova
Na bujnej pastve slov
si moje tiché sólo
konalo svoju málovravnú púť.
Čo tých slov bolo,
čo ich tam len bolo!
Aj kravičku by od nich mohlo zduť.
Ibaže tak ma učievali doma:
„Kravku v poli nám obozretne pas.
Kto príliš má,
ten potom nevie, čo má.
A neuhádnuc mieru ani čas,
ublíži si,
tak človek ako zviera.“
Kde je už dnes to dávnodávne včera?
Hlboko vo mne
sa kdesi poneviera.
A keď mňa do mora odnesú odlivy,
pár mojich skúpych slov
ho azda oživí.

Unavení sme, ja i ty
A všetko mýli
Jak pod zvonom sme. Zakrytí
Tým, čo sme žili

Skús, teda udri: Vyraz tón
z nemého kovu
A počúvať, či zaznie tón
na pohreb slovu,

rozsypaním po zemi
v dvojdomovom strachu
jak náhrdelník, zložený
z bláznovho hrachu

počúvaj, hľadaj znamenie
zvuk. Signál. Príchod.
Ak áno, hovor, akože nie
vyvoľ si ticho

Uprostred dejín
Báť sa a báť.
Stotisíckrát.
Riekni mi, prečo.
Čoho je rečou
ten večný strach?
Prach si a v prach…?
Len ja? Či všetci?
Bolia ma veci.
Vieš Ty, tam kdesi,
čo nás to desí?
Vieš, ako všetko
o svojej Zemi.
No nepovieš to.
Lebo si nemý?
Nie. Nepovieš to,
lebo si Múdry.
Tu som Ti – pohlaď,
alebo udri.

Ticho pred básňou
Ktosi v ňom teraz ako v okne stojí.
Presný a tichý. Otvára ho.
A berie hĺbku zemi, výšku nebesám.
Ktosi v ňom stojí.
Schyľuje sa k básni.
Obíďte ho. Dnes nie je sám.
Obíďte láskou, zášťou, slovami.

Až osamie, sám príde za vami.

Veľkí a malí
Bez teba je deň tichý ako noc
a svet už nie je svetom.
Lebo sú deti veľkým na pomoc
viac ako veľkí deťom.

Deti sú Božie.
Veľký ostarne
a starnúc osamieva.
Díva sa na svet z chladnej čakárne
a cíti, že sa stmieva,
že jeho jeseň ide do zimy.
Kam letel – nedoletí.

A raz sa deti stanú veľkými
a z veľkých budú deti.
Ustaté deti, deti človečie.

Tak je to zhora.
Kým ľudská rieka celá odtečie
do posledného mora.

Tieň
Možno to ešte nevie nik,
no chodí za mnou tmavý psík.

To vám je vernosť ohromná,
ako sa nehne odo mňa,
kým slnko svieti,
celý rok.
Urobím krok-
on spraví krok.
Ja zohnem hlavu-
on ju zohne.
Ak sa ja pohnem,
tiež sa pohne.

Vykoná všetko to, čo ja.
Nedožičí si pokoja,
najvernejší psík na svete.
A vždy ho pri mne nájdete,
ako mi ticho päty čuchá.

Ale v jednom ma neposlúcha.
Kameň mu hodím:
“Prines, Bobík!”

On hádže tiež!
Jaj, čo to robí ?
A nepobehne, mátoha!

Iba mi kňučí pri nohách:
” Nerob si zo mňa dobrý deň!
Ja nie som psíček.
Ja som tieň!”

Studnička a ty
Už poznáš, čo je studnička .
Že tam, kde je, je v každej chvíli.
A ako slza z oka víly
tak vymoká z nej vodička.

A ty si moja studnička,
čo nezamŕza, keď je zima.
I napojí,
i poteší ma,
keď báseň bolí hlavička.

Ale až naplní sa čas,
ty nepotrváš.
Viem to, pane –
tvoj pramienok mi neostane.

Na starom mieste nepočkáš
a rozbehneš sa po horách:
potôčik budeš,
potom rieka,
až, podajúc sa na človeka,
ustato vplynieš do mora.

A tam sa opäť zídeme.
Ja z mojich
a ty z tvojich brehov.
No iný žliabok pre iného
zas kdesi vyvrie zo zeme.

A tak tá tvoja studnička
predsa len bude
v každej chvíli.
Vždy ako slza z oka víly,
z nej pôjde živá vodička.

Stretnutie na Ringstrasse
Neznáma reč mi blízkou hudbou znela
z jej úst a tiekla pomaly,
krúžila vôkol bezradného čela.
A potom sme sa bozkali.

Zašumel gaštan teplou nocou nemou.
Zvonili v diaľke tramvaje.
Zem, Bože, všade láskavou je zemou.
A žena všade krásna je.

Jak v búrke klas sa na rameno schýli,
jak premožený, plný klas.
Hodiny z veží desať hodín bili
a ktosi prešiel popri nás.

Pohliadol, postál na stíchnutej ceste.
Potom sa usmial zďaleka.
Ale ja nikdy nevidel som ešte
tak trpko smiať sa človeka.

A odišiel, šiel, dvadsaťosemročný,
podivne kloniac ramená.
A po dlažbe mu dlhým tichom nočným
klopkala noha drevená.

Ako sa pije zo studničky
K studničke musíš kľaknúť.
Inak by si
nevedela z nej živú vodu piť.
A namáčaš si do jej modrej misy
ústa i čelo.

Musíš odstúpiť
dva kroky od nej,
aby tvoja hlava
doľahla presne do jej jamôčky.

Potom ju piješ.
Ona sa ti dáva.
Ak už nie navždy,
aspoň na rôčky.

Tak piješ:
kľaknúc pred ten dúšok sladký.
A smäd i vďačnosť
sú tu z jednej matky.

Zázračný kolotoč
Presne tak ako vlani
voňajú orgovány.
Rovnakým tónom na nich vedú
krídlatý hovor matky medu.
Tak isto, v čase jarnej piety,
zhadzuje magnólia kvety –
ich svetlý oheň na nej zhasne.
Že je už koniec jarnej básne,
ohlási nebu prvým listom,
zeleným vavrínom.
Všetko je navždy o tom istom.
A navždy o inom.
Že Ktosi, kto vždy chodí sám
– necestou iba jemu známou –
od blízka živých drahokamov
sunie nás mlčky do Nikam.
Už netykám, už onikám
veciam,
keď oslovím ich tichú domovinu.
Rieky sa pritom opýtam,
kto ju to naučil
tak bez výhrady plynúť.

V prehratom spore
Báseň už nenapíš,
priateľu.
Dosť už bolo.
Opusť to štíhle kanoe
a vydaj z ruky veslo.
Bez neho dokončíš
to aj tak tiché sólo,
kde holá súcnosť píše si
večitú báseň bez slov.
Blíži sa veľká tíš,
kam odchádzajú slová.
Báseň už nenapíš.
Preto ju píšem znova

Chryzantémy
Chryzantémy, chryzantémy, chryzantémy.
Vietor – grobian slinou dažďa začiahne mi
medzi oči zvedavé.

Olizujúc rebrá stromov, holé prúty,
uváľaný, ryšavý a odvlhnutý
deň sa šmýkal po tráve.

Chryzantémy, biela, biela karavána,
po cestách a po súmraku roztáraná,
ponorená do vzlykov.

Noc sa plazí čiernym bruchom po dlaždení,
nej smrť, sviatkom podráždená, do lámp cení
riedke zuby pomníkov.

Chryzantémy, chryzantémy, chryzantémy.
Koľkokrát zem, chvela si sa pri vraždení?
Prsť a ruže nad hlavou.

Koľko ruží, koľko ruží uschne v zime,
ak po kútoch zabudnutých povenčime
hroby s prilbou hrdzavou?

Vietor češe suchej trávy ostrú šticu.
Zachraňujme, zachraňujme holubicu
pred žihadlom bodákov!

Nech zas človek ako maštaľ vypálený
netacká sa s bielym smútkom chryzantémy
venčiť kosti vojako.

The post Milan Rúfus. Básne. Radost nacházení sebe sama first appeared on Čítárny.

Ďalší dosiaľ nepublikovaný štúrovský klenot z rpoku 1871 o skrytom odkaze ľudových rozprávok. Stará slovenská vieronáuka je kľúč do podstaty ľudových rozprávok. Naši predkovia do nich zaodeli svoje predstavy o svete, o jeho vzniku, vývoji, o zákonoch prírody, o kolobehu života.

Podobne ako Červenákovo Zrkadlo Slovenska (s Hurbanovým predslovom), de o ďalší zatajený úlomok nášho duchovného dedičstva.
Dielo celkom mení vnímanie slovenských ľudových rozprávok a odhaľuje čitateľovi, čo skutočne je v nich skryté – otvára nový rozmer nášho bytia.

Stará slovenská vieronáuka / Peter Záboj Kellner-Hostinský / vydal: https://www.izkona.sk/

„Kde bolo, tam bolo…“ – koľkokrát sme čítali tieto slová alebo ich počuli od rodičov a starých rodičov? Slová, za ktorými sa odvíjali rozprávkové príbehy o Popolvárovi či Popoluške, bračekovi Jelenčekovi, troch citrónoch, slncovom koni, vtákovi ohnivákovi, zakliatej hore… – o všetkých tých smelých kráľovičoch, drakoch a princeznách, černokňažníkoch a zlých čarodejniciach.
Všetky tie postavy, tajuplné mestá, zámky a jaskyne, hory a záhrady vytvárali rozprávkový svet nášho detstva. Takto v nás ostával zapečatený ako svojská trinásta komnata, do ktorej sme cudzích nevpúšťali, kam sme však nevdojak chodili po rady, po vzory, po poučenia i v dospelom živote.

Mysleli sme si, ba čo! – boli sme presvedčení, že takto to naveky ostane, keď tu zrazu….
Zrazu dostávame do rúk dôkaz, že i naša rozprávková trinásta komnata v sebe tají ďalšiu trinástu komnatu, že všetko je inak! To, čo sme zamkli na zámku spomienok, sa teraz samo zvnútra otvára a vychádza k nám, aby sa nám predviedlo v novom svetle, v novom zmysle.

Slovenské ľudové rozprávky nám zrazu vravia, že nie sú rozprávky, ale poviedky, mýty, do ktorých nám naši predkovia zaodeli svoje predstavy o svete, o jeho vzniku, vývoji, o dávnych obdobiach, o zákonoch prírody, o kolobehu – dennom, ročnom, ako aj o kolobehu života.

A v tomto výklade starej slovenskej vedy vystupujú známe rozprávkové postavy v celkom iných rolách. Zhadzujú rozprávkový šat a v celej kráse predvádzajú mystické predstavenie, pri ktorom sa človeku tají dych, myseľ pracuje na plné obrátky a učí sa vstupovať do našej dávnej histórie nečakanými dverami, nevídaným spôsobom.

Schránka, kde sa tieto poklady dosiaľ skrývali, sa nazýva Stará slovenská vieronáuka a v roku 1871, kedy ju pre nás spísal Peter Hostinský, so zaužívaným nemecko-slovenským tvarom priezviska Kellner-Hostinský, so štúrovským menom Záboj, ktoré si pridal k svojmu rodnému.

Keď otvoríme túto schránku, zistíme, že rozprávky – či vlastne poviedky, ako ich nazýva Hostinský – majú svoj sled, svoju históriu, svoje vnútorné vzťahy. Jedna nasleduje za druhou, aby nám porozprávali o troch obdobiach jestvovania sveta.

V prvom vládnu živly v plnej svojej sile, ktorou najprv z vlády tmy oslobodia svetlo.
V druhom vládnu božstvá so Živou a Svetovidom v mnohorakých podobách tvorenia.
Až napokon v treťom období prichádzajú stvorenia a samotný človek.

Pri čítaní diela sa musíme sústrediť, siahnuť i po poznámkovom bloku, pretože sa opäť ocitáme v škole. Učíme sa, čo sme sa nikdy neučili. Učíme sa o sebe. Zmysly predstáv našich prarodičov sú dynamické, premenlivé, s významom v mnohých rovinách, zahŕňajú v sebe viac zmyslov súčasne – tak ako slncový kôň je zároveň Vintalko aj Otolienko, a pritom je to zakaždým slnko v niektorej zo svojich interpretácií či úloh, ktoré plní.

Och, aký zaujímavý je zrazu celistvý svet spoločného predstavenia našich rozprávok – poviedko-mýtov! Po nebeskej klenbe cvála slncový kôň, stretáva vlka, medveďa a leva zo zakliatej hory, dokonca i v podobe súhvezdí, pritom zlatou hviezdou na čele osvecuje, ako sa búria vody, švihajú blesky a dujú vetry. Ako sa z tmy vynára zem a na nej Lomidrevo s Valivrchom a Miesiželezom vyvádzajú odvážne kúsky. Až keď prestanú drviť skaly, vyžmýkajú z nich kovy a ich podzemné kráľovstvo osídlia tri kráľovské dcéry, zem dostane svoju tvár vysokých hôr a šírych rovín, voda si nájde korytá a naplní rieky, aby napájali moria, za ktoré už nesiaha moc čarodejníka ani ježibaby – ich domce čupia v hlbokých roklinách.

Načo však prezrádzať viac, sami si prečítajte, že nemáme jedny, ale dvoje Vianoce. A že práve „z Vianoc sa zrodilo slovo. Do toho slova sa zaľúbili synovia i dcéry Tatier a dali si meno Sloveni a Slovenky“. Že obraz duše v staroslovenskej vede je vietor, ktorý nepozná hranice času ani priestoru.

Rozihrané rozprávky – povesti sa na veľkom bále krútia v spoločnom tanci a tvoria z oddelených príbehov jeden pestrý, pohyblivý, živý koberec. Slovenský bál, kde sa krútia a prelínajú významy i zmysly. Na ten bál sme pozvaní aj my všetci. Už dávno! No až teraz.

Ve spolupráci s: https://belobog.sk/

The post Stará slovenská vieronáuka. Zatím nepublikovaný klenot z roku 1871 first appeared on Čítárny.

Dětské čtenářství má v současné době mocné soupeře v elektronických médiích. Dospělí to ale nevzdávají. Snaží se děti dostat ke knížkám nejrůznějšími způsoby. Sem patří například pořádání čtenářských soutěží. Těmto aktivitám se daří i u sousedů na Slovenku.

V letošním školním roce 2019 tam probíhá již 15. ročník celoslovenské čtenářské soutěže Čítame s Osmijankom – pridaj sa aj ty!, tentokrát pod názvem Osmijankova literární zahrada.
V rámci soutěže si děti přečtou osm knížek, nad kterými se také důkladně zamyslí. Jen tak totiž dokáží zodpovědět otázky v pracovním sešitě. Vítězný kolektiv získá celodenní zájezd do některého krásného města na Slovensku a 8+8+8=24 školních kolektivů obdrží jako odměnu – zcela přirozeně – krásné knížky. A ti, co nevyhrají hmotné ceny, budou také bohatší – o prožité dobrodružství, radost a spoustu zajímavostí z přečtených knih.

Knížky do soutěže vybírají a otázky pro děti připravují přední slovenští redaktoři a pedagogové.
Pracovní sešit má výbornou úroveň. Výtvarnou podobu mu dávají špičkoví výtvarníci. Letos se tohoto úkolu zhostila i u nás dobře známá Martina Matlovičová. Do literární zahrádky byly tentokrát kromě slovenských autorů vybrány knížky Gianni Rodariho, Roalda Dahla a Daniely Krolupperové – Zmizelá škola, ve slovenském překladu Stratená škola.

Zmizelá škola, další skvělá knížka pro prvňáčka. Tentokrát od Daniely Krolupperové a Evy Sýkrové-Pekárkové

K soutěži se připravuje řada doprovodných programů – například putovní výstava Osmijankova literární zahrada, tvořivé dílny, scénická čtení, loutková divadelní představení a další.

Pracovní sešit obsahuje i informace určené dospělým – o důležitosti čtení a čtenářských vzorech. Umožní tak rodičům či prarodičům efektivnější práci s dětskou knihou.

A odkud se vzal pro nás nezvyklý název Osmijanko?
Je to literární hrdina slovenské spisovatelky Kristy Bendové. Pohádky s tímto hrdinou vznikly na požádání přímo pro Slovenský rozhlas v roce 1965. O dva roky později pak „Osmijankové rozprávky“ vyšly knižně. Díky spisovatelčině humoru, se kterým přistupovala i k vážným tématům, baví její příběhy i dnes nejen děti, ale i dospělé. OSMIJANKO je současně název neziskové organizace, která vznikla v roce 2003 v nakladatelství Buvik, a realizuje stejnojmennou čtenářskou soutěž.

Činnost neziskové organizace OSMIJANKO a dětské čtenářství na Slovensku podporuje Fond na podporu umenia a jiní sponzoři.
Další informace jsou dostupné na http://www.osmijanko-ba.sk/.

The post Populární Osmijanko aneb jak se čtou děti na Slovensku first appeared on Čítárny.

Globálny pakt má riešiť napríklad ako chrániť migrantov a ako ich v nových krajinách integrovať. Celkom sa tu zabúda na ochranu domáceho obyvateľstva a na ich právo ochrany pred prúdmi migrantov. Veru, naši praprapredkovia boli tisíckrát rozumnejší – územie si pred nájazdmi cudzích hord bránili so zbraňou v ruke.
Veď si len predstavte, ako by to vyzeralo, keby v časoch tureckých nájazdov začali vtedajší panovníci podpisovať pakt o ochrane Turkov všade, kam vstúpia a o ich práve sa integrovať v nových krajinách. Chápeme na tomto príklade, čo sa vlastne deje? A budeme súhlasiť? Myslím si, že by sme súhlasiť nemali a mali by sme spolu s Maďarmi a ďalšími zdravo uvažujúcimi štátmi hľadať možnosti od odstúpenia od tohto paktu.

Ak sa pri tomto pakte zjavuje v médiách charakteristika „nezáväzná dohoda“, toto slovné spojenie vždy vzbudzuje veľkú nedôveru.
Najmä keď minister Lajčák víta pakt ako nástroj, ktorý má pomôcť riadiť proces migrácie. O čo však ide v skutočnosti prezradil maďarský minister zahraničia Péter Szijjártó: Dokument definuje migráciu ako základné ľudské právo! Týmto sa podľa maďarskej strany migrácia ľahkomyseľne propaguje. Maďarská vláda nesúhlasí s kľúčovými bodmi paktu a bude hľadať možnosti odstúpenia od dohody.

Evidentne za týmto procesom cítiť globálne sily, ktoré konajú proti vôli ľudí jednotlivých národov a proti národom ako takým.
Vláda SR už v OSN hlasovala a chystá sa podpísať Globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii prijatý Valným zhromaždením OSN. Dokument má byť podpísaný v Maroku, teda presne tam, kde aj neslávna Marakéšska deklarácia. Hovorí, že ani jeden z týchto dokumentov nie je právne záväzný a ľudia sa nemajú čoho obávať.

Rozdiel medzi právnym a politickým záväzkom:
Právny záväzok je vymožiteľný právne súdnou cestou a jeho prijatie má právne účinky. Tu nie je potrebné „dobrovoľné“ plnenie štátu, pretože po platnom prijatí právneho záväzku tu už ide o plnenie prikázané, právne záväzné a vynútiteľné bez ohľadu na vôľu štátu.
Politický záväzok nie je právne vymožiteľný, nie je možné podávať žiadosti o jeho splnenie na súdy, ale jeho prijatie je rovnako silné. Politický záväzok je záväzok dobrovoľný. Nikto nás nenúti prijať povinnosti, ale my sme sa zaviazali ich plniť dobrovoľne. Ak sme už záväzok prijali, tak na vynútenie jeho plnenia sa vytvára priestor pre silný politický tlak mocností, ďalších štátov a inštitúcií. V tom je prakticky rovnaká sila tohto záväzku.
Ak vláda nechce byť označovaná za nespoľahlivú, plniť ho bude. Takto sa ale dobrovoľne zbavuje svojej suverenity. Vláda nás nemôže presviedčať, že takéto politické záväzky plniť nemusí. Všetci partneri v zahraničí to od nej budú logicky očakávať rovnako, ako by išlo o záväzok právny. V praxi ide preto o záväzok, ktorý bude potrebné alebo plniť, alebo od neho rovnako politicky odstúpiť.
Žiadna polovičná cesta neexistuje. Súčasne treba pripomenúť, že vláda nesmie konať inak, ako v súlade so zákonom. Čl. 2 ústavy hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak zákon nedovoľuje konať inak, znamená to, že vláda nesmie ani dobrovoľne prijímať také záväzky, ktoré jej zákon neukladá a ktoré sú v rozpore s našimi zákonmi.

Ak minister zahraničných vecí tvrdí, že Pakt pre nás nie je záväzný, prečo verejne neprehlási, že Slovensko sa necíti byť týmto Paktom viazané?
Naša vláda bude iste hovoriť, že my už aj tak množstvo záväzkov z textu plníme a nemáme problém to dokladovať medzinárodným kontrolným orgánom. Ale ten najhorší záväzok je migráciu podporovať, kde budeme musieť preukazovať, čo všetko v tomto smere sme už vykonali. Budú nás hodnotiť, systematicky navrhovať nové riešenia v prospech migrácie a očakávať, že tie riešenia splníme. Štát prijal záväzok školiť v tomto duchu svojich úradníkov. Tí pochopiteľne budú potom postupovať tak, ako boli vyškolení. A Slovensko bude stále ustupovať.

Uvediem niekoľko príkladov, k čomu sa naša vláda zaviazala.
V preambule Paktu na podporu migrácie je uvedená filozofia rozpútania kolotoča svetovej migrácie a najmä migrácie z Afriky a Ázie do Európy. Používa sa približne nasledovná formulácia: „V našom globalizovanom svete sa prostredníctvom migrácie, ktorá sa stala určujúcou črtou globalizácie, všetci stávame krajinami pôvodu, tranzitu a destinácie.“ Už len používanie terminológie ako „cieľové krajiny“, „tranzitné krajiny“ predstavujú chápanie akoby akéhosi práva migrantov vybrať si krajinu, kde chcú žiť a krajiny, cez ktoré budú iba prechádzať.

Nie je jasné, prečo si tvorcovia Paktu myslia, že práve fenomén migrácie je určujúcou črtou globalizácie? Ak si predstavíme reálne dopady tohto výroku, tak globalizácia znamená otvorené hranice, kriminalitu, násilie, teror, likvidáciu suverénnych štátov, miešanie rás, likvidáciu pôvodných kultúr, odstraňovanie tradícií, morálky, nerešpektovanie zákonov, rozvrat spoločnosti. Údajne všetci musíme postupovať spoločne a podporovať migráciu. Je neprijateľné súhlasiť ani s tým, že naša krajina sa má stať aj tranzitnou krajinou. To by znamenalo, že budeme dobrovoľne nechávať migrantov putovať cez naše územie do iných štátov, ktoré si vybrali ako svoje cieľové krajiny. Akoby sme to museli strpieť. To je právny nezmysel. Suverénny štát také niečo strpieť nemusí a nesmie. Územie štátu sa nesmie dehonestujúco používať ako nejaký prechod pre chodcov. Územie štátu a jeho nedotknuteľnosť je potrebné chrániť v súlade s ústavou a zákonmi.

Ako chce vláda ospravedlniť pred občanmi, že sa zaviazala trestať slobodu slova, že bude robiť migrantom reklamu, že bude hovoriť iba o údajných pozitívach migrácie a súčasne zakáže informovanie verejnosti o negatívnych faktoch s tým spojených?
Ako chce zdôvodniť, že bude postihovať každého, kto sa bojí migrantov?
Zdôvodniť to, že naši úradníci pôjdu do Afriky a budú iniciatívne vyhľadávať a presviedčať ľudí, aby mali záujem o prisťahovanie na Slovensko?
Vysvetľovať im aké majú u nás práva, čo všetko dostanú a kde sa môžu sťažovať na náš štát, ak im sľuby nesplní?

V Cieli č. 3 v bodoch c) a e) sa vláda navyše zaviazala zriadiť na migrantských cestách vedúcich k nám miesta, kde budú migranti informovaní o svojich právach a možnostiach ako ich nelegálnu migráciu legalizovať, kde im máme ponúknuť aj možnosť hovoriť s konzulárnymi úradníkmi krajiny ich pôvodu. Súčasne sa vláda zaviazala robiť mnohojazyčné kampane u nich spolu s miestnymi úradmi ešte predtým, ako odídu na cestu k nám.

Ako môže vláda súhlasiť so záväzkom v Cieli č. 7 v bode b) podporovať migrantov nezávisle na tom, či sú utečenci alebo ekonomickí migranti, čo je v rozpore s medzinárodným a našim právom? Ekonmickí migranti totiž nie sú oprávnení, aby sa o nich štáty starali a pomáhali im. Je jasné, že všetci ľudia majú právo na ochranu základných ľudských práv, ale tu sa hovorí napríklad aj o ochrane práv pri práci vo všetkých štádiách migrácie. Znamenalo by to, že u nás budú zamestnaní ekonomickí migranti? Ďalej v Cieli č. 11 (písm. a, b, f) a v Cieli č. 12, písm. c) ako som už uviedol sa vláda zaviazala, že budeme aj tranzitnou krajinou.

Máme školiť našich úradníkov, zvyšovať kapacity na prijímanie migrantov, vopred si zisťovať, kto k nám prichádza, aby sme na ich hraniciach nezdržiavali.
Ukladá sa nám prehodnotiť, či budeme naďalej považovať za trestné ilegálne prekročenie našich hraníc, prehodnotiť sústreďovanie migrantov do záchytných centier, čiže nechať ich od začiatku voľne sa u nás pohybovať.
V mnohých ustanoveniach sa vláda zaviazala propagovať a podporovať migráciu a multikulturalizmus ako prospešné javy. V Cieli č. 16, pís. b) sa opakuje záväzok organizovať komplexné programy pre migrantov ešte pred ich vycestovaním na Slovensko, teda potenciálnych migrantov vyhľadávať už v krajinách ich pôvodu, učiť ich aké majú u nás práva a pripravovať ich na cestu k nám. V Cieli č. 17 (písm. a, b) si vláda dovolila prijať na seba povinnosť okrem iného dokonca prenasledovať ľudí, ktorí sa boja migrantov, teda ktorí majú akoby xenofóbiu, ktorá znamená strach z neznámeho. Pripomínam, že v realite tu vôbec nejde o strach z neznámeho, pretože ľudia vedia, čoho sa obávajú a po druhé takto formulovaný záväzok je v rozpore s našou ústavou, s medzinárodným právom a rovnako aj s našimi zákonmi. Pocity strachu ľudí alebo iné pocity nie je dovolené nijako prenasledovať. A ak je panická xenofóbia, panický strach nejakou chorobou, tak kto chce prenasledovať chorých? Je to nezmysel. Veľmi zavádzajúce je preto sústavné a vedomé spájanie pojmov ako „rasizmus“, „diskriminácia“, „násilie“, s pojmom „xenofóbia“. Má to navodzovať dojem, že „strach z migrantov“ je zakázaný. Súčasne s tým sa vláda zaviazala jednostranne prenasledovať prípady prejavov rasizmu iba voči migrantom, akoby rasizmus zo strany migrantov a nenávistné prejavy voči domácemu obyvateľstvu vôbec neexistovali. Je neuveriteľné, že vláda v písm. c) sa zaviazala podporovať médiá, ktoré propagujú migráciu a na druhej strane nepodporovať médiá, ktoré sú k migrácii kritické. Hovoriť o nezávislosti médií, slobode prejavu a pritom diskriminovať finančne a inak tie médiá, ktoré vyjadrujú obavy a iné názory, je veľmi jasným a hrubým porušovaním našej ústavy a medzinárodného práva. Ale vláda to prijala.

V Cieli č. 19 vláda opätovne potvrdzuje, že migráciu považuje za prospešnú pre trvalý rozvoj krajín pôvodu, pre tranzitné krajiny a rovnako aj pre cieľové krajiny.
Za tým účelom vláda bude migráciu plánovať a začlení plány migrácie do miestnych, štátnych a regionálnych programov rozvoja spoločnosti. Vláda prijala na seba záväzok vykonať množstvo dalších legislatívnych a iných opatrení napríklad aj v otázkach finančných príjmov migrantov, vytvorenia programov a nástrojov na podporu investícií z príjmov migrantov do krajín ich pôvodu a iné. Prijala celý text, všetky záväzky.

Dnes žije na svete asi 7,7 miliardy ľudí a ich počet sa rýchlo zvyšuje. Z toho je 260 miliónov tzv. migrantov, teda ľudí, ktorí nežijú vo vlastnej krajine. Niektoré štatistiky do počtu migrantov zahŕňajú dokonca aj ľudí, ktorí migrujú vo vlastnom štáte z jedného mesta do druhého. Spolu je takýchto „tiež migrantov“ asi 750 miliónov na celom svete. Teda vraj spolu s ostatnými migrantmi, ktorí žijú mimo svoje krajiny je to až jedna miliarda, teda asi jedna sedmina ľudstva.
Na tomto príklade jasne vidno obrovskú snahu vnímať migráciu ako niečo ozrutné, kde údajne jednotlivé štáty sú bezmocné, niečo s čím jednoducho musíme počitať, chopiť sa toho, pracovať spolu, migráciu riadiť a prejavovať „solidaritu“. Ak si však rozoberieme tieto čísla, tak vlastne skutočných migrantov, ktorí sú v medzinárodnom práve odôvodnene považovaní za utečencov je podstatne menej. Potom odrazu tie štatistiky vyzerajú úplne inak.
Ak by sme predpokladali, že skutočných utečencov, ktorí sú nútení sa uchýliť v iných krajinách je dovedna približne iba niekoľko desiatok miliónov, tak to tvorí na základe verejne prístupných medzinárodných údajov približne iba 0,26 % z celkovej populácie ľudstva a nie jednu miliardu, jednu sedminu. O akú akútnu celosvetovú otázku ide? Pomáhať ľuďom treba, ale vedome zveličovať tieto údaje s cieľom zmiešanú migráciu podporovať a považovať ju za akúsi pozitívnu súčasť ľudského vývoja, je scestné a účelové. Tí ostatní nie sú žiadni utečenci, sú to napríklad ekonomickí migranti, ľudia, ktorí sa nemienia prispôsobovať novému prostrediu, chcú pomoc len využívať, alebo ľudia, ktorí sú možno aj kriminálnici utekajúci pred spravodlivosťou, alebo ľudia jednoducho už zamestnaní v zahraničí, študenti, menšiny v zahraničí a podobne.

Iné štatistiky hovoria, že najväčší nápor utečencov pred násilnými konfliktmi je v rámci Afriky, teda z jedného štátu do druhého. Európa, im má vraj výdatne pomáhať, pretože Európa je údajne akýmsi ostrovom ľudských práv vo svete. Ale nikto už ľuďom nepovie, že vzájomná pomoc afrických štátov je už od roku 1974 dohodnutá v ich spoločnej zmluve.
Riešia to medzi sebou. 41 štátov Afriky (vtedajšia Organizácia africkej jednoty, v roku 2002 nahradená dnešnou Africkou úniou) podpísalo v roku 1974 dohodu, že si budú pomáhať a vzájomne prijímať migrantov a budú ich prijímať aj späť, čo sa volá readmisia. Išlo o riadenie špecifických aspektov problémov utečencov a migrácie v Afrike. Preto EÚ vie, že nemôže hovoriť o tom, že s nimi sa nedá dohodnúť na vrátení migrantov. EÚ účelovo tvrdí iba to, že sa nedá dohodnúť na vytváraní zberných táborov na ich území predtým, ako sa vydajú na cestu do Európy. Ale práve tu je podstata problému. EÚ sa nesnaží riešiť otázku definitívneho zastavenia migrácie a navrátenia migrantov, ale pravdepodobne chce iba ich „uskladnenie“ v zberných táboroch v Afrike, aby si ich potom organizovane a disciplinovane brala do Európy. Obhajcovia masovej migrácie, na základe medzinárodného práva v otázkach utečencov tvrdia, že migrantov nie je možné v žiadnom prípade vrátiť na územia, kde by im hrozilo prenasledovanie.
Z tohto pravidla však existuje jedna dnes veľmi aktuálna výnimka.
V deklarácii VZ OSN o Územnom azyle zo 14. decembra 1967 sa v článku 1, bod 3) hovorí, že udelenie azylu je výlučnou kompetenciou štátov. V článku 3 bod 2 sa hovorí, že zásada nenavrátenia osôb od hraníc alebo tých, ktorí už sú na území štátu späť do štátu, kde im môže hroziť prenasledovanie sa nepoužije v prípade zabezpečenia ochrany národnej bezpečnosti alebo v záujme ochrany vlastnej populácie, napríklad v čase masového prílevu osôb.

Ale ak Nemecko ústami Angely Merkelovej verejne pozve všetkých migrantov do Európy, tak to nie je pomoc migrantom, ale ich lákanie do Európy. A pritom nedovolené lákanie. Jednak kvôli tomu, že tým Nemecko porušilo všetky dohody v rámci EÚ o migrácii a azyle a jednak preto, že Brusel chce donútiť ostatné štáty, ktoré s tým nikdy nevyslovili súhlas, migrantov akoby solidárne prijímať. To možno nazvať demonštráciou panovačnosti a zneváženia partnerov v EÚ ako suverénnych štátov.

Brusel a OSN chce ilegálnu masovú ekonomickú migráciu legalizovať vo všetkých jej formách a tak ju podporovať a urýchľovať. Prečo to robia?
Korene treba hľadať v snahe o riadenie sveta z jedného centra. Plán Nového svetového poriadku začal už pred desiatkami rokov verejne hlásať napríklad George Bush starší a následne mnohí politici až do dnešných čias. Ide o vytvorenie zmiešaného človečenstva, nových rás, nových národov bez vlastnej histórie a kultúry, tradícií a morálky. Je to snaha o vytvorenie ľahko ovládateľnej a kontrolovateľnej masy pod jedinou vládou, jedinou bankou a možno aj snaha o jediného vodcu. Príznakom, že to nie je v poriadku je nástojčivé a netrpezlivé úsilie Bruselu a rovnako zmýšľajúcich politikov a úradníkov v OSN úplne zakázať akúkoľvek kritiku alebo vyjadrovanie obáv z nelogického a neželaného masového prílevu migrantov.

Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Švédsko a ďalšie štáty Európy si už zničili vlastnú spoločnosť a dnes nevedia ako sa majú dostať z desivého násilia, terorizmu, ničenia vlastnej kultúry, ohrozovania bezpečnosti a zbedačovania vlastných občanov.
Politika otvorených hraníc je popri nezmyselnom rozdávaní sankcií iným štátom najzničujúcejšou aktivitou Bruselu. Jednak voči Európe a jej národom a jednak aj voči migrantom. Tí nikdy nebudú žiť životom Európanov, pretože si z domu so sebou priniesli vlastný spôsob života. Ten uplatňujú, prispôsobiť sa nechcú, nevidia dôvod. Okamžite zastaviť prísun migrantov do Európy, vrátiť tých, ktorí tu nemajú podľa medzinárodného a domáceho práva štátov čo hľadať a zmeniť politiku Bruselu tak, aby úsilie Európy bolo zamerané na zastavenie vojen a drancovania krajín tretieho sveta je jediná cesta, ako pomáhať slabším u nich doma. Ak budú v Európe, u nich sa nič nezlepší a Európa skrachuje.

Plány osídľovania Európy nie sú v zákonoch SR zohľadnené, preto vláda nemôže existujúce zákony naťahovať umelo ako chce a tvrdiť, že postupuje podľa nich. Nemôže ani plánovať meniť naše zákony následne až potom, ako predtým príjme nové politické záväzky, ktoré sú s nimi v rozpore. Takéto prevrátené konanie štátnych orgánov je trestné podľa zákona.
Globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii berie politické záväzky ako štátmi dobrovoľne prijaté povinnosti, ktoré chce navyše robustným osobitným systémom kontrolovať. Možno konštatovať, že OSN nevyužila príležitosť spoločným postupom, hoci aj iba v politickom zmysle odstrániť agresívne vojny a odstrániť drancovanie prírodného bohatstva rozvojových krajín. Nevyužila príležitosť podporovať rozmanitosť originálnych kultúr štátov sveta. Hlásenie sa k Paktu ako celku znamená podporovať nájazdy ľudských jedincov, ktorí neprišli kultivovať a obohacovať, ale iba využívať a brať.

Zamyslime sa, ako vplývajú takéto nátlakové rozhodnutia najvýznamnejšej svetovej organizácie, akou OSN je na myslenie a morálku ľudí.
Mladá generácia je už dnes rozkývaná demoralizujúcimi experimentmi, úmyselne je hnaná do nepripravenosti vnímať prirodzené morálne hodnoty ľudského jedinca. Nebude sa vedieť brániť. Je to vojna proti ľudskej prirodzenosti. Urobiť z ľudí degenerovaných jedincov, akési neidentifikovateľné tvory so zdanlivou bezhraničnou slobodou, ale pritom ustráchané, nevzdelané, poslušné, čipované kontrolované bytosti predsa nemôže predstavovať našu budúcnosť. Žiť v rodine, pomáhať si, mať vôľu dosahovať pozitívne ciele, podporovať tvorivosť mysle, podporovať tú ľudskosť v nás, v zdravo cítiacom a mysliacom človeku, to všetko je dnes vážne ohrozené. Kde je tu perspektíva, optimizmus, zdravá budúcnosť našej planéty?

Je zámerom Paktu, že neobsahuje formuláciu, ktorá by umožňovala každému štátu hlásiť sa iba k tým opatreniam a záväzkom, ktoré považuje vo svojich podmienkach za splniteľné?
Treba napríklad bojovať proti obchodovaniu s ľuďmi, podľa vlastných schopností pomôcť postihnutým pri živelných pohromách. Ale výrazné jednotné smerovanie Paktu k podpore migrácie ako prospešnej je neprijateľné. Migrácia nie je žiadúca. Nie je prospešná pre krajiny pôvodu, nemôže byť cieľom zbaviť sa vlastných ľudí. Nie je prospešná pre tranzitné krajiny, ktoré majú byť „použité“ s tým, že to akoby musia strpieť a migrantom pritom poskytovať všetky možné výhody. Je jednoznačne devastujúca pre prijímacie krajiny. Sprevádza ju ťažká kriminalita, terorizmus, potláčanie domácej populácie a kultúry, vytváranie území, nad ktorými štáty kvôli násilným kriminálnym gangom stratili suverénnu moc a zákonnú kontrolu. Sme toho svedkami najmä v Európe a Severnej Amerike.

Tieto fakty sa nedajú ignorovať. Pakt zámerne mieša všetko dohromady. Aj utečencov, aj ilegálnych ekonomických migrantov, aj obete obchodovania s ľuďmi, aj študentov, aj legálne pracujúcich v cudzine, aj krajanov žijúcich v zahraničí, aj ľudí postihnutých prírodnou katastrofou. A prakticky všetkým sa má umožniť trvalo sa usadiť v krajinách, ktoré si vybrali za svoj cieľ. Máme im poskytnúť v konečnom dôsledku všetko to, na čo majú právo domáci občania a možno ešte viac. Miešanie pojmu utečenec, ktorý má jediný právo na to, aby mu štáty za určitých podmienok poskytli ochranu a pojmu migrant vytvára riziko, že tým, ktorí to naozaj potrebujú môžeme nechtiac ublížiť. Zdá sa však, že takéto miešanie pojmov v Pakte je zámerné, aby sme všetkých migrantov brali ako utečencov.

Hlúpym odôvodnením je, že Európania sú to týmto národom dlžní preto, že ich kolonizovali, tak dnes ich musia odškodniť.
Kolonizácia nie je len slovo. Sú za tým dobyvačné vojny, vraždenie pôvodného obyvateľstva, kradnutie ich pôdy, drancovanie ich prírodného bohatstva, umelo udržiavaná chudoba, chápanie ľudí ako druhoradých a seba ako výkvet ľudstva a pánov civilizácie. Kolonizácia je aj vznik prvých koncentračných táborov, ponižovanie, väznenie, otroctvo. Za tieto zverstvá Slovensko nenesie žiadnu zodpovednosť. Akú solidaritu v tomto od nás žiadajú?

Vzhľadom na prudký a miestami nekontrolovateľný nárast svetovej populácie je rovnako hlúpy aj ďalší argument, že Európa vymiera, že má nedostatok kvalifikovaných pracovných síl a ľudia v člnoch sú práve tí vysoko kvalifikovaní, ktorých potrebujeme.
Európa má v súčasnosti viac ako dvadsať miliónov ľudí bez práce, nepotrebuje žiadnych ďalších. Absolútne prevažná väčšina ilegálnych dovážaných osídlencov neprišla pracovať. A tí cudzinci, ktorí u nás pracovať chcú, riadne zákonným spôsobom žiadajú o pracovné povolenia a vstupné víza ešte predtým, ako vstúpia na územie Európy.

V istom bode si musí Európa stanoviť čo dokáže zvládnuť a kde už neustále rastúce počty neproduktívnych, neprispôsobivých a nebezpečných migrantov nezvládne. Treba to urobiť včas, nie až keď bude neskoro. A žiaľ v mnohých mestách a štátoch únie už asi neskoro je.

Publikované 06.11. 2018
https://blog.hlavnespravy.sk/8527/pravda-o-globalnom-pakte-osn-o-trvalej-a-riadenej-migracii/

The post Stefan Harabin. Trvalá migrace do Evropy, naše světlá budoucnost na vječné časy. Objektivní fakta first appeared on Čítárny.

Janko Kráľ napsal mimořádnou baladu na motivy lidové pohádky o zakleté panně. Hlavní postavou je podivný Janko, který zmámený kouzlem panny ve Váhu se vrhá do řeky, aby ji zachránil. Ale tak, jako mnoho junáků před ním, i on utone.

Tragičnost byronovského příběhu spočívá nejen v mimořádných básnických obrazech Kráľe, ale i v jeho obsahovém sdělení.
Jsou lidé osudoví, kteří žijí na základě příčiny a následků a lidé středoví, který jsou schopni osudy své i jiných vlastním zásahem měnit. Introvertní Janko je příběhem osudového člověka, který hledá smysl a uspokojení v životě, ale neuvědomuje si, že vlastní osud, jenž je také dán jeho naučenými schopnostmi a zděděným intelektem, nemůže změnit. Proto jeho pokus / následek, končí tragicky.

Romantická balada Janka Kráľe byla poprvé publikována v almanachu Nitrav roce 1844. Je to jedna z nejznámějších balad v slovenské literatuře a jedno z esteticky nejhodnotnějších Králových děl.

Janko Kráľ (24. 4. 1822 – 23. 5. 1875)

Janko Král byl komplikovaná povaha. Otec ho v dětství bil, stejně jako jeho matku. Bohužel tyto vlastnosti mu byly vlastní také, včetně alkoholismu a násilnického vztahu ke své ženě Marií Polexínové Modrányové. Mnoho lidí ho označovalo za cynika, buřiče nebo revolucionáře.
Studoval nejprve v rodném Liptovském Mikuláši, na Gemeru, v Levoči, Kežmarku a nakonec na lyceum v Bratislavě, kde ukončit teologické studia a kde poznal Ludvíka Štúra, který tam přednášel. Po politických problémech, které Štúr měl v roce 1843, odchází Král a další studenti z Lycea. V Liptovském Mikuláši spoluzakládá kulturní spolek Tatrín, vydává se na cestu po stopách Juraje Jánošíka.

V březnu roku 1848, kdy se přidal k vzpouře poddaných proti feudálům. Nikdy však v sobě nezapřel básníka. Dokonce recitoval své verše, když cválal na koni se zbraní v ruce. V roce 1848 spolu s Janem Roteridesom seznamovali po vesnicích lid s Dvanácti body o svobodě a rovnoprávnosti sedláků a zpívali revoluční písně. Dragouni je však zajali a uvěznili v Šahách a Pešti, kde čekali odsouzeni na smrt. Po deseti měsících, byli však propuštěni.

Tady je možná počátek jeho nejtemnější stránky. Stal se tajným agentem vídeňské vlády. Na poč. 50. let 19. století jako emisář vídeňské tajné služby odchází do Lučence s úkolem prověřit podezřelého Paula Romberga, který si po revoluci koupil obchod, aby se mohl stýkat s francouzskou a tureckou emigrací. V roli agenta byl pravděpodobně úspěšný.

Během svého života byl populární a byl považován za jednoho z nejlepších básníků.
Božena Němcová, která ho potkala o něm napsala, že má jednu krásu ve tváři, „a sice boľavé oči”.
Zemřel na tyfus ve Zlatých Moravcích, kde ho i pohřbili. Pak se na něho v podstatě zapomnělo. Až po 75 letech byly jeho pozůstatky převezeny na hřbitov v Martině, ale není jisté, zda jde o jeho pozůstatky.
Zajímavé je, že se nezachovala žádná věrohodná fotografie Janka Krále a tak se jeho podoba odvozuje od jeho syna, který mu prý byl velmi podobný. (měl 4 děti) Za nejvěrnější podobu se považuje socha v Sadě Janka Krále v Bratislavě.

Mezi jeho nejznámější díla patří:
Zakletá panna ve Váhu a divný Janko
Duma Bratislavská
Zverbovaný
Řemeslník
Zloboh
Výlomky z Jánošíka.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy — v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu.

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčičkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak’ otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček,
kúria si pomaličky, nôti im Janíček,
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú:
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje?
Piesne nemej tam nieto — veselí sú chlapi,
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá,
hneď valašky pochytia — zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
„Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!“
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí — na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju!
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,
že nebudú záškodné, nebudú šantuvať,
že budú mamičku napotom počúvať,
aby len povedala — deti, chlapci všetci,
na múrik vyskákajú tam okolo peci,
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva;
a aby boli dobré, naučenia dáva:
že jestli im dač’ káže, hneď urobiť majú,
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! —
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji,
že už hádam nebude lepšie ani v raji,
v tom kraji tam pri Váhu, kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji,
žijú ak’ dve halúzky v háji obidvoji,
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme —
takéto my manželstvá mešťania neznáme.
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od maly.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;
ale čo sám archanjel prvší z neba stúpi,
ver Janík ani tomu na krok neustúpi.
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva:
často keď s koňmi idú za rána bieleho,
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.

Vstúpenie je — zvonov hlas na veriacich volá,
hrnú sa ako včely z dedín do kostola;
starí, mladí pred Božou Matičkou kľakajú,
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú.
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by neišiel slúžiť svätým, Hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedeľných hábach nie je oblečený,
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu
vyjde, obzrie sa — dobre nezájde od žiaľu,
zaplače — ale ticho v bôľnej duši jeho —
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,
nepovedal slovíčka tej svojej materi,
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi,
ba ani šedivému svojmu tatuškovi.
Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom poberá.
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami,
len vrchy tak sa zdajú ak’ dáke zázraky,
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci,
ako dáki obrovia na stráži stojaci.
Mesiačka niet na nebi — beda je s hviezdami —
kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! —
Pole ak’ jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého,
a nocou plakať chodí ku hrobu milého:
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje,
a nemá viac na svete krem jednej nádeje.
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno Bohu.

Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?
Či planého človeka, či vlka zvetrili,
že sa tak z ležoviska ak’ vietor zdurili?
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú?
Čo tie ovce tak čudne ak’ deti zbľačali,
striasli sa a do hŕby utekať začali?
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?

Na doline v šírom poli,
na tej tichej vodičke,
povedajú starí ľudia
o zakliatej paničke.

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg zhon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa,
hajčovia a poštári.

O tom ti prisahať budú,
ak’ v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Hneď ako päsť, hneď ak’ veža,
ak’ k sebe ich volala,
a tí, hybaj! jarky, poľom
vraj že ich naháňala.

A čo viacej: už aj taká
sa vrava roztrúsila,
že aj do dediny chodí,
že vartáša dusila.

Preto taký po okolných
dedinách je veľký strach,
že by žiaden von neišiel,
čo by hneďky horel dach.

Všetci na pec posadajú,
čušiac ako myš v diere,
len si dačo šuchne v izbe,
kuk — či ich dač neberie.

Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije —
ani na krok — a radšej sa
predkom v krčme opije.

A poštár, čo ho hneď zajtra
pán ako psa von pohne,
a nemá sa kde utúliť,
ani sa len nepohne.

Lebo hocaj i najlepšie
sa u bohatých žije,
hej, ale na hriešnu dušu,
ver aj strach nedobrý je! —

Jedenásť bilo — tri štvrte sú preč,
dvanásť sa blíži pomaly:
voda sa búcha ako o múry
do brehov pustých, na skaly.

Na vodách temných kláty tak hádže
ako na ceste vietor prach,
voda ak’ mlieko, ak’ sneh keď sype
kúrňava po šírych poliach.

Voda sa búri, vetrisko skučí —
a na poli zem dudneje,
mesiac preletí mračná ak’ hory,
na vody búrne sa smeje.

Peny sa iskria v svetle mesiaca,
z pien lecikedy dač kukne,
zahviždiac strašný na vŕbach vietor
peny ako prach rozfúkne.

Na vode šírej dač tak ak’ klepec
krútiac sa, mechriac sa pláva:
ľaľa, veď je to ak’ koníčatko —
veď je to človečia hlava!

Tvár voda myje, vlnka oblieva,
a vlasy dlhé skrývajú,
ktoré tak ako husacô peria,
keď je víchrica, lietajú.

Bože! Prebože! Kto to zahynul?
Či ten, ktorého svet už viac
netešil a chcel strašne dokončiť,
do vody šírej sa hodiac?

Či dáky pltník, ustatý celkom,
zašiel s búrnymi vlnami?
Ale nie — kukni, veď sa to hýbe,
veď sa rozháňa rukami!

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi
oči dve sivé strihajú —
čo je to za chvost tam na tom konci?
vari ho ryby drmajú!

Ľaľa, veď je to len po pás človek,
odpoly ryba chlpatá —
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim:
je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.

Taká ak’ stena v zváľanom zámku,
oči ak’ okná sa zdajú,
z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace
do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie —
junák za nimi omdlieva,
ale nádeja omdlenú dušu
rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva Bohu pesničku —
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná,
pobozká krížik, pátričky —
vtom „Amen“ povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

ČIup — voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje,
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.
Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
„…Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“
Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.
Opustil hlavičku a vystrel nožičky —
a to taký ešte malý, maličičký!
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať —
ale nemal šťestia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil —
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva —
Janík pod svrčinou na brehu načúva.

The post Janko Kráľ. Balada o osudovém Jankovi a zakleté panně ve Váhu first appeared on Čítárny.