Ďalší dosiaľ nepublikovaný štúrovský klenot z rpoku 1871 o skrytom odkaze ľudových rozprávok. Stará slovenská vieronáuka je kľúč do podstaty ľudových rozprávok. Naši predkovia do nich zaodeli svoje predstavy o svete, o jeho vzniku, vývoji, o zákonoch prírody, o kolobehu života.
Podobne ako Červenákovo Zrkadlo Slovenska (s Hurbanovým predslovom), de o ďalší zatajený úlomok nášho duchovného dedičstva.
Dielo celkom mení vnímanie slovenských ľudových rozprávok a odhaľuje čitateľovi, čo skutočne je v nich skryté – otvára nový rozmer nášho bytia.
Stará slovenská vieronáuka / Peter Záboj Kellner-Hostinský / vydal: https://www.izkona.sk/
„Kde bolo, tam bolo…“ – koľkokrát sme čítali tieto slová alebo ich počuli od rodičov a starých rodičov? Slová, za ktorými sa odvíjali rozprávkové príbehy o Popolvárovi či Popoluške, bračekovi Jelenčekovi, troch citrónoch, slncovom koni, vtákovi ohnivákovi, zakliatej hore… – o všetkých tých smelých kráľovičoch, drakoch a princeznách, černokňažníkoch a zlých čarodejniciach.
Všetky tie postavy, tajuplné mestá, zámky a jaskyne, hory a záhrady vytvárali rozprávkový svet nášho detstva. Takto v nás ostával zapečatený ako svojská trinásta komnata, do ktorej sme cudzích nevpúšťali, kam sme však nevdojak chodili po rady, po vzory, po poučenia i v dospelom živote.Mysleli sme si, ba čo! – boli sme presvedčení, že takto to naveky ostane, keď tu zrazu….
Zrazu dostávame do rúk dôkaz, že i naša rozprávková trinásta komnata v sebe tají ďalšiu trinástu komnatu, že všetko je inak! To, čo sme zamkli na zámku spomienok, sa teraz samo zvnútra otvára a vychádza k nám, aby sa nám predviedlo v novom svetle, v novom zmysle.Slovenské ľudové rozprávky nám zrazu vravia, že nie sú rozprávky, ale poviedky, mýty, do ktorých nám naši predkovia zaodeli svoje predstavy o svete, o jeho vzniku, vývoji, o dávnych obdobiach, o zákonoch prírody, o kolobehu – dennom, ročnom, ako aj o kolobehu života.
A v tomto výklade starej slovenskej vedy vystupujú známe rozprávkové postavy v celkom iných rolách. Zhadzujú rozprávkový šat a v celej kráse predvádzajú mystické predstavenie, pri ktorom sa človeku tají dych, myseľ pracuje na plné obrátky a učí sa vstupovať do našej dávnej histórie nečakanými dverami, nevídaným spôsobom.
Schránka, kde sa tieto poklady dosiaľ skrývali, sa nazýva Stará slovenská vieronáuka a v roku 1871, kedy ju pre nás spísal Peter Hostinský, so zaužívaným nemecko-slovenským tvarom priezviska Kellner-Hostinský, so štúrovským menom Záboj, ktoré si pridal k svojmu rodnému.
Keď otvoríme túto schránku, zistíme, že rozprávky – či vlastne poviedky, ako ich nazýva Hostinský – majú svoj sled, svoju históriu, svoje vnútorné vzťahy. Jedna nasleduje za druhou, aby nám porozprávali o troch obdobiach jestvovania sveta.
V prvom vládnu živly v plnej svojej sile, ktorou najprv z vlády tmy oslobodia svetlo.
V druhom vládnu božstvá so Živou a Svetovidom v mnohorakých podobách tvorenia.
Až napokon v treťom období prichádzajú stvorenia a samotný človek.Pri čítaní diela sa musíme sústrediť, siahnuť i po poznámkovom bloku, pretože sa opäť ocitáme v škole. Učíme sa, čo sme sa nikdy neučili. Učíme sa o sebe. Zmysly predstáv našich prarodičov sú dynamické, premenlivé, s významom v mnohých rovinách, zahŕňajú v sebe viac zmyslov súčasne – tak ako slncový kôň je zároveň Vintalko aj Otolienko, a pritom je to zakaždým slnko v niektorej zo svojich interpretácií či úloh, ktoré plní.
Och, aký zaujímavý je zrazu celistvý svet spoločného predstavenia našich rozprávok – poviedko-mýtov! Po nebeskej klenbe cvála slncový kôň, stretáva vlka, medveďa a leva zo zakliatej hory, dokonca i v podobe súhvezdí, pritom zlatou hviezdou na čele osvecuje, ako sa búria vody, švihajú blesky a dujú vetry. Ako sa z tmy vynára zem a na nej Lomidrevo s Valivrchom a Miesiželezom vyvádzajú odvážne kúsky. Až keď prestanú drviť skaly, vyžmýkajú z nich kovy a ich podzemné kráľovstvo osídlia tri kráľovské dcéry, zem dostane svoju tvár vysokých hôr a šírych rovín, voda si nájde korytá a naplní rieky, aby napájali moria, za ktoré už nesiaha moc čarodejníka ani ježibaby – ich domce čupia v hlbokých roklinách.
Načo však prezrádzať viac, sami si prečítajte, že nemáme jedny, ale dvoje Vianoce. A že práve „z Vianoc sa zrodilo slovo. Do toho slova sa zaľúbili synovia i dcéry Tatier a dali si meno Sloveni a Slovenky“. Že obraz duše v staroslovenskej vede je vietor, ktorý nepozná hranice času ani priestoru.
Rozihrané rozprávky – povesti sa na veľkom bále krútia v spoločnom tanci a tvoria z oddelených príbehov jeden pestrý, pohyblivý, živý koberec. Slovenský bál, kde sa krútia a prelínajú významy i zmysly. Na ten bál sme pozvaní aj my všetci. Už dávno! No až teraz.
Ve spolupráci s: https://belobog.sk/
