Každý vidí svět po svém. Většina ho vidi normálně, protože jsou většina a ti jsou normální. Někteří ho ale vidí nenormálně, protože vidí svět z jiného úhlu a odtamtuď to nevypadá vůbec normálně, i když ten úhel je úplně normální. Ale ten úhel je jediné místo na světě, odkud je normalní svět viděn úplně normálně jako nenormální.
Tak nějak normálně to vidí spisovatel Samko Tále, jehož spisovatelství bylo předpovězeno a napsáno na afalt.
Starý Gusto Rúhe predvída takto:
Predvída ohľadom Adulára.
Adulár je kameň, ktorý je žltý a skoro priesvitný, lebo cez Adulár vidno. Volá sa Adulár. Jeho nemám zapísaného v zošite Priezviská, lebo on je kameň a ani neviem, či sa tak naozaj volá, alebo si to len starý Gusto Rúhe vymyslel. Je studený. Potom ten, čo mu predvída, musí držať Adulár tak dlho, až sa zohreje. Potom, keď sa zohreje tak, že je zohriatý, dá ho starému Gustovi Rúhemu. Potom všelijako grgá a iné a napíše školskou kriedou na asfalt predvídanie. Mne napísal toto, že:
„Napíše Knihu o cintoríne.“
a také se tak stalo i když?
...starý Gusto Rúhe je alkoholik a za alkohol by napísal všetky debilniny na svete, aby mu ľudia uverili, že predvída, a aby mu zaplatili alkoholický nápoj, lebo on je alkoholik, hoci je nezdravý a škodí orgánom. Ja som mu dal za predvídanie čokoládu, ktorá sa volá Mačacie jazýčky, ale starý Gusto Rúhe sa strašne roščúlil a začal vy-krikovať, že bude na mňa zle, tak som sa zľakol, lebo aj keď si starý Gusto Rúhe len vymýšľa, tak to sa v naozajstnosti stalo, že začaroval Erika Raka. Keď toto dopíšem, tak napíšem, ako začaroval Erika Raka. Erika Raka začaroval veľmi, tak som radšej kúpil štamprdlík alkoho-lického nápoja. Potom sa starý Gusto Rúhe upokojil, až bol pokojný. Potom už negrgal a nechrchlal, ale napísal na asfalt, že: „Chlapec.“
Ja to nenávidím, keď mi hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som žiaden chlapec, ja už mám skoro 44 rokov a som vážený a pracovitý, aj keby som nemusel byť, lebo ja som na invalidnom dôchodku ohľa-dom obličiek a potom mám aj takú chorobu, čo má aj meno, ale na tú nie som v invalidnom dôchodku, tú mám len tak. Mne už invalidný dôchodok veľakrát zvýšili, lebo mňa si ľudia vážia.
A iné.
Nakonec napsal Samko Tále životopis, ale ten napsal, až když napsal, co mu řekli, aby napsal. A z toho co napsal, jsme něco vybrali, protože Samko Tále je velký spisovatel.
Ja som napísal svoj Životospis, lebo mi to bolo povedané, aby som ho napísal, lebo to je povinné, aby každý spisovateľ mal svoj Životospis. Normálni ľudia ho nemusia mať, lebo to je povinné len pre spisovateľov a ja som teraz už veľmi spisovateľ, ohľadom toho, že som spisovateľ. Všetci ma obdivujú a vážia si ma.
Aj ja sa obdivujem a vážim si ma.
Lebo som spisovateľ.Môj Životospis.
Narodil som sa v robotníckej rodine. Môj otec bol učiteľ. Moja mama nebola učiteľka, ale tiež učila. Nik iný v rodine už nebol učiteľ. Preto sme boli robotnícka rodina.
Mám dve sestry. Jedna sestra je taká, že je umelkyňa ohľadom klavíra. Druhá sestra nie je umelkyňa, ona je len normálna sestra.
Ja nie som sestra, lebo ja som brat. Mám veľa dobrých vlastností. Narodil som sa v Komárne. Komárno je jedno mesto. Tam som sa narodil. Narodil som sa 12.11. To znamená, že 12.novembra. November bol vždy najkrajší mesiac v roku, lebo to bol vždy Mesiac ČSSP. To je taký mesiac, keď každý myslel na Sovietsky zväz.
Aj ja som myslel na Sovietsky zväz.
Teraz už nie je vôbec Sovietsky zväz a to je veľmi vážna vec, lebo potom už ani nie je Mesiac ČSSP, lebo to by bolo veľmi čudné, že už nie je Sovietsky zväz, ale je Mesiac ČSSP. Lebo keby bol ešte Mesiac ČSSP, tak by mohol byť popoťahovaný, že on je Mesiac ČSSP a pri tom už nie je ani Sovietsky zväz a aj Československo bolo zrušené, lebo ho už nik na svete nechcel, lebo nás veľmi utláčalo.
Aj mňa veľmi utláčalo.
Mne bolo povedané, že mám napísať Životospis na jednu stranu, a ona je už skončená, tak aj ja skončím ohľadom toho, že aj strana už je skončená.
Dovidenia.
Samko Tále. Spisovateľ.
Komárno.Ja mám narodeniny 12. novembra. To je veľmi pekný dátum na narodenie. Veľmi sa mi páči, že som sa narodil 12. novembra. Preto mám aj vždy 12. novembra narodeniny.
V našej triede bolo veľa všelijakých dobrých žiakov a žiačok a aj iných, a všetci chceli skladať Pioniersky sľub, ale Tí hore im to nedali, lebo to dali mne, lebo ja som už vtedy bol veľmi vážený ohľadom starého papiera, ohľadom čoho som dostal aj Pionierske srdce a aj som bol kamarát RSDr. Gunára Karola.
Môj starý otec z Detvy raz hovoril, že raz bol v Detve taký, čo vyhral prvú cenu v športke, ale potom sa mu prihodili všelijaké nešťas-tia, že sa stal alkoholikom a aj rozvedeným. Potom boli všetci rozradostení, že aj keď vyhral prvú cenu, že aj tak sa mu prihodili všelijaké nešťastia. Všetci hovorili, že tak mu treba.Potom povedal, aby som to pustil z hlavy, že on urobí poriadky.
Potom som to pustil z hlavy.
Potom som išiel domov.
Potom som bol doma.
Potom som zaspal.
Potom som sa zobudil, lebo voňalo.
Ja neviem, že čo to voňalo, lebo to bola taká vôňa, akú som ni-kdy v živote necítil, ani len v televízore, tak som bol z toho udivený, že aká je to vôňa, tak som išiel do kuchyne, kde bola mama, a opýtal som sa jej, že aká je to vôňa, ale mama nevedela, aká je to vôňa, lebo ona stratila nosný cit ohľadom vyliečenia chrbtice, a tak už nikdy nič necítila, a to sa rozumie samé so sebou, že potom necítila ani tú vôňu. Tak mi povedala, že sa mi to asi len zdalo, aby som sa vrátil do postele. Tak som sa vrátil do postele, a potom som zase zaspal.
Moja mama hrala na klavíri v Topoľčiankach, lebo tam vždy chodili prezidenti. Mala biele šaty. Bola s ňou Omama a Otata a aj ujo Oto. Potom mama dostala fotografiu s podpisom a aj sochu. Socha bolo dievča s husami. Všetci boli z porcelánu. Moja mama si ich celý život tak vážila, že boli vo vitríne.
Na fotografii bol prezident Masaryk, ale ja som ho nevidel, lebo keď už neboli kapitalisti, ale Komunistická strana, tak Otata tú fotografiu spálil. Lebo predsa len na nej bol Masaryk, a on bol kapitalistický.
Moja mama bola z toho veľmi smutná a hovorila, že to jedno jej nemal Otata urobiť.
Ale Otata to urobil, lebo aj on bol veľmi opatrný.
Moja mama mala veľmi rada prezidenta Masaryka, a aj môj otec, hoci bol Čech. Najmenej mal rád môj otec Prvého robotníckeho Klementa Gottwalda, lebo sa mu vysmieval a hovoril, že:
„Malý Klement, veľký dement.“
To znamená, že nadával, lebo dement je taká nadávka cudzími slovami.
Ja som to veľmi nemal rád, keď môj otec nadával na Prvého robotníckeho Klementa Gottwalda, lebo som sa bál, že sa to dozvie RSDr. Gunár Karol, lebo on ho mal veľmi rád ohľadom Perziánky a iniciliek. Tak som sa bál, že ak sa dozvie, čo hovorí môj otec na Prvého robotníckeho, že bude urazený, tak som mu to radšej sám povedal. Lebo človek nikdy nevie, že čo a ako a čo, no nie?
No áno.
RSDr. Gunár Karol sa veľmi tešil, že som mu to povedal.
Potom sme sa obidvaja veľmi tešili.Potom Darinka Gunárová povedala, že:
„Idem na cintorín, nepôjdeš so mnou?“
Ona tým myslela, že ide na cintorín, či nejdem s ňou.
Ja som nie veľmi vedel, že čo mám robiť, lebo ja som nemohol ísť s Darinkou Gunárovou na cintorín, lebo ja som išiel po jednosmernej ulici za Domom odborov, a keby som chcel ísť s Darinkou Gunárovou na cintorín, tak by som sa musel otočiť a ísť proti smeru jednosmernej ulice, a to by mohla byť hotová katastrofa ohľadom toho, že ja som účastník cestnej premávky aj s vozíkom, a pre tých je to povinné.
Lebo to sa rozumie samé so sebou, že ja som taký istý účastník cestnej premávky ako všetci, a keby som sa otočil a išiel s Darinkou Gunárovou proti smeru jednosmernej ulice, tak by som mohol byť vysmievaný ohľadom nepoznania jednosmernej ulice. Lebo to je povinné.
Ja som ale nevedel, že čo mám robiť, lebo mne nik nepovedal, čo mám robiť, a ja som vtedy veľmi roščúlený, ale ja sa nesmiem roščuľovať ohľadom zdravotného stavu. Tak som sa neroščúlil a povedal som, že:
„Na tom našom cintoríne, visia umrlci na ríne.“Darinka Gunárová ešte išla napríklad do školy, ale len nakrátko, lebo sa potom vydala za hnusného Manicu, ktorý bol taký, že nepracoval a mal dlhé vlasy, keď mala 16 rokov.
RSDr. Gunár Karol bol z toho veľmi nešťastný, ale to mu nepomohlo, lebo Darinka Gunárová povedala, že bude mať dieťa, tak vtedy to je povinné, aby sa vydala. Tak sa vydala, ale potom sa zistilo, že to nebola pravda, že nebude mať dieťa, ale už bola vydatá za hnusného Manicu, čo na mňa stále vykrikoval, že:
„Samko Tále
smrdí stále.“
A iné.
Inak som s Darinkou Gunárovou nikdy nič nemal, lebo ona bola triedna predsedníčka, a ja nie, lebo ja som nebol.
V Komárne je cintorín. Je veľmi pekný. Je veľký a priestranný. Je v ňom veľa hrobov. Hroby sú veľmi pekné. Sú poukladané v uličkách. Aj inde. Sú tam pomníky aj kríže. Sú s menami.
Na cintorín chodia ľudia. Niektorí chodia doobeda a iní poobede. Niektorí majú hrabličky. A iné.
Cintorín má dve brány. Jednou chodia ľudia a druhou mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, čo zomreli. Sú v márnici. Márnica je dom, ktorý je postavený ohľadom mŕtvol. Pred ňou je dvor. Na dvore sú často pohreby. Je veľmi pekný.
Na cintoríne pracujú ľudia. Sú veľmi pekní a často pomáhajú iným. Kopú jamy a starajú sa o ne. Majú obleky. Obleky sú veľmi pekné. V zime je na cintoríne zima. V lete je tam teplo. Na jar sa cintorín prebúdza.
Na cintoríne sa dá prežiť veľa veselých aj smutných príhod.
Už nemám, čo by som o cintoríne napísal.
Je to veľmi pekné.
