Reprezentačný výber šiestich klasických rozprávok zo zbierok známeho českého zberateľa rozprávok K. J. Erbena sprevádzajú ilustrácie talentovaného slovenského výtvarníka D. Ursinyho, synovca vynikajúceho hudobníka Deža Ursínyho
Detskí čitatelia spoznajú čarovného vtáka Ohniváka, troch nezvyčajných kamarátov Dlhého, Širokého a Bystrozrakého či Ďurka s kozou vo vtipnej rovnomennej rozprávke.
Ukázka z knihy: Ďurko s kozou
Bol raz jeden kráľ a ten mal dcéru. Nikto ju nemohol rozosmiať, ona bola vždy smutná. Tak ten kráľ povedal, že kto dokáže, aby sa jeho dcéra zasmiala, tomu ju dá za ženu.
Bol aj jeden pastier a ten mal syna, vraveli mu Ďurko. Ten vraví:
- Otec môj, aj ja pôjdem skúsiť, či by som ju nerozosmial. A od vás nič nechcem, iba tú kozu.
A otec povedal:
- No tak choď.
Tá koza bola taká, že keď pastier chcel, tak každý, kto sa jej dotkol, ostal k nej prilepený.
Nuž vzal tú kozu a šiel. Tu stretne jedného, ktorý mal nohu na pleci. Ďurko vraví:
- Ty, prečo máš tú nohu na pleci?
A on:
- Keď si ju dolu zložím, tak doskočím sto míľ.
- A kam ideš?
- Do služby idem, možno ma niekto vezme.
- Tak poď so mnou.
Šli ďalej a zasa stretli jedného, ten mal doštičku na očiach:
- Hej, ty, čo máš na očiach doštičku?
A on:
- Keď ja tú doštičku nadvihnem, tak vidím pred seba na sto míľ.
- A kam ideš?
- Do služby idem, či ma vezmeš?
- Veruže vezmem. Poď aj ty so mnou.
Prešli kus cesty, stretli tretieho kamaráta. Ten držal fľašu pod pazuchou a namiesto štopľa držal v nej palec.
- Hej ty, prečo hentam ten palec držíš?
- Keď ho ja vytiahnem, dostrieknem na sto míľ, a čo chcem, všetko zastriekam. Ak chceš, vezmi aj mňa do služby, môžno ti prinesiem šťastie a sebe tiež.
A Ďurko na to:
- No tak poď.
Potom prišli do kráľovského mesta a nakúpili si n pre tú kozu mašle. A prišli do jednej krčmy, a tam už bolo prikázané, že keď takí a takí ľudia prídu, aby im dali jesť a piť, čo si len zažiadajú, že to ten kráľ všetko zaplatí. Tak oni tú kozu samými mašľami ozdobili a dali ju do pitvora šenkárovi do opatery. Šenkár ju uviazal do prístenku, kde jeho dcéry ležali.
Ten krčmár mal tri dievky, a ešte nespali. Tak tá Marka povedala:
- Och, keby som aj ja mohla takú mašľu mať! Pôjdem a odviažem si nejakú z tej kozy.
Tá druhá, Dorka, vraví:
- Nechoď, on to ráno zbadá.
Ale Marka išla aj tak. A keď dlho neprichádzala, povedala tretia, tá Kata:
- Choď ty po ňu!
Tak tá Dorka šla a trepla Marku po chrbte:
- Ale poď, nechaj to!
A už sa od nej nemohla odtrhnúť.
Keď dlho nešli, tak tá Kata vraví:
- Poďte už! Neodviažte ich všetky.
Šla a trepla Dorku po sukni, a už ani ona nemohla odísť, prilepila sa o sestru.
Ďurko si ráno privstal a šiel po tú kozu, ale viedol si všetko preč, Katu, Dorku i Marku. Krčmár ešte spal.
Šli cez dedinu, vidia, richtár sa pozerá z obloka:
- Ale fuj, - vraví, - Katka, čo to, čo to má byť?
Šiel, chmatol ju za ruku, že ju odtrhne, a ostal prilepený aj on.
Potom hnal pastier kravy, býk sa šuchol okolo, zachytil sa, a Ďurko už viedol aj jeho.
Tak prišli pred ten zámok, a tam hneď vybehli sluhovia. Keď také veci uvideli, bežali s tou novinou za pánom kráľom.
- Och, pán kráľ, máme tu za divadlo! Všelijaké maškary tu už boli, ale takéto niečo sme ešte nevideli!
Tak tú kráľovu dievku hneď vyviedli pred ten palác, a keď to divadlo uvidela, rozosmiala sa, až sa zámok triasol.
Hneď sa aj Ďurka spytovali, čo je zač. On na to, že je pastierov syn a že sa volá Ďurko.
Oni na to, že to tak nemôže byť, keď je len z obyčajného rodu, že mu tú dievčinu nemôžu dať. Že musí pre ňu ešte dačo urobiť.
Ďurko vraví:
- Čo také?
A oni, že hentam na sto míľ je studnička. Ak z nej za minútu prinesie hrnček vody, tak tú dievčinu dostane. Ďurko povedal tomu, čo mal nohu na pleci:
- Ty si vravel, že keď dáš dolu hentú nohu, doskočíš sto míľ.
A on:
- Ó, to ja ľahko dokážem.
Dal nohu dolu, skočil a bol tam. Potom chýbalo už iba máličko a už tu bol čas, že mal prísť. Vtedy Ďurko vraví tomu druhému:
- Ty si povedal, že keď nadvihneš hentú doštičku z očí, dovidíš na sto míľ. Pozri, čo tam toľko robí.
- Och, pán môj, on tam leží. Och, beda, prebeda, on tam zaspal!
- Ej, to nie je dobre, - vraví Ďurko, - už bude čas. Ty tretí kamarát, ty si povedal, že keď henten palec vytiahneš, dostriekneš na sto míľ. Nože striekni na druhého, nech už vstáva. A ty, prvý, pozri, či sa už hýbe, a čí spí?
- Och, pán môj, práve vstáva – utiera sa – už načiera vodu.
Druhý skočil a vo chvíli bol nazad, práve včas.
Ale to nestačilo, Ďurkovi povedali, že im musí dokázať ešte jeden kúsok. Že v tamtej skale je také zviera, jednorožec, ktorí im veľa ľudí zmárnil. Ak ho znesie zo sveta, že tú dievčinu dostane.
Tak si Ďurko vzal tých ľudí do toho lesa a šli. Prišli k takej smrečine, a v tej smrečine boli tri zvieratá. Mali tam od ležania také vyhĺbené brlohy. Dve nerobili nič, ale to tretie kántrilo ľudí. Tak si oni nabrali kamenia a do košele jedľových šišiek a vyliezli na strom.
Keď si tie zvieratá políhali, pustili dolu kameň na to jedno zviera, bol to jednorožec. A to zviera vraví tomu druhému:
- Daj pokoj, neštuchaj do mňa!
A ono vraví:
- Ja ti nič nerobím.
A zase na toho jednorožca pustili kameň.
- Daj pokoj! Už si mi to urobil tretí raz.
- Veď ja ti nič nerobím! – tak sa pochytili, hotová kucapaca.Ten jednorožec chcel to druhé zviera prebodnúť, ale ono uskočilo, a on, ako prudko zaútočil, zabodol tým rohom do stromu, že ho nevedel vytiahnuť.
Tak tí kamaráti hneď zoskočili zo smrečiny, tie dve zvieratá utiekli a tomu tretiemu, tomu jednorožcovi, odťali hlavu, vyložili si ju na plece a niesli do zámku.
Na zámku videli, že Ďurko aj tento kúsok dokázal.
- Vraj, čo budeme robiť? Hádam mu predsa musíme tú dievčinu dať?
- Nie, pane môj, - vraví jeden z tých sluhov. - To nemôže byť, veď je to obyčajný človek, ako by mohol takú kráľovskú dievčinu dostať! Čo už, musíme ho zniesť zo sveta.
Pán kráľ tým sluhom povedal, aby dávali pozor na jeho reči, čo bude vravieť. Bola tam jedna služobná a tá mu povedala:
- Ďurko! S tebou nebude dnes dobre, chcú ťa zniesť zo sveta.
Tak on vraví:
- Och, ja sa nebojím. Keď som mal sotva dvanásť rokov, jedným úderom som ich dvanásť zabil.
Lenže to bolo tak, Ďurkovi mamka upiekla posúch a na ten posúch mu sadlo dvanásť múch – a Ďurko ich jednou ranou zabil.
Keď to sluhovia počuli, povedali:
- Nič sa nedá robiť, ibaže ho musíme zastreliť.
Potom si došikovali vojakov a Ďurkovi povedali, že mu vystroja parádny pochod, keď ho budú do paláca viesť. Tak ho tam viedli a vojaci ho chceli už-už zastreliť. Vtedy Ďurko povedal tomu, čo miesto štopľa prst vo fľaši držal:
- Ty si vravel, že keď vytiahneš henten palec, všetko zastriekneš. Nože ho vytiahni!
- Ó, pán môj, to je pre mňa hračka.
Tak ten palec vytiahol a celé vojsko ostriekal, až boli všetci oslepení a nik nevidel.
Keď už na zámku všetci videli, že sa nedá nič robiť, povedali mu, aby šiel s nimi, že mu tú kráľovu dcérušku dajú. Obliekli ho do kráľovských šiat - a bola to svadba!
Aj ja som na tej svadbe bola, veselá muzička tam hrala, všetkého bolo dosť, plné koše koláčov, plné plechy mäska, i vínečka plné vedrá.
Dnes som išla, včera som prišla, našla som medzi pňami vajce, hodila som ho jednému na hlavu, urobila som mu plešinu, a má ju dosiaľ.
