Milan Rúfus (1928 - 2009) už svou první sbírkou "Až dohlédneme" se stal okamžitě jiným, než do té doby prosazované básně popisného socialistického realismu. Jeho vidění světa mělo silné sociální kořeny v dětství a směřovalo k uchopení vnitřní podstaty lidského chování, lásky, krásy, pojimivosti lidského života. Stal se už za socialismu velmi vyhledávaným a recitovaným básníkem nejen na Slovensku.
Číst Milana Rúfuse, je nesmírná radost nacházení sebe sama...
Ticho pred básňou – Milan RúfusKtosi v ňom teraz ako v okne stojí.
Presný a tichý. Otvára ho.
A berie hĺbku zemi, výšku nebesám.
Ktosi v ňom stojí.
Schyľuje sa k básni.
Obíďte ho. Dnes nie je sám.
Obíďte láskou, zášťou, slovami.
Až osamie, sám príde za vami.
Veľkí a malí – Milan RúfusBez teba je deň tichý ako noc
a svet už nie je svetom.
Lebo sú deti veľkým na pomoc
viac ako veľkí deťom.Deti sú Božie.
Veľký ostarne
a starnúc osamieva.
Díva sa na svet z chladnej čakárne
a cíti, že sa stmieva,
že jeho jeseň ide do zimy.
Kam letel – nedoletí.A raz sa deti stanú veľkými
a z veľkých budú deti.
Ustaté deti, deti človečie.Tak je to zhora.
Kým ľudská rieka celá odtečie
do posledného mora.
Tieň – Milan RúfusMožno to ešte nevie nik,
no chodí za mnou tmavý psík.To vám je vernosť ohromná,
ako sa nehne odo mňa,
kým slnko svieti,
celý rok.
Urobím krok-
on spraví krok.
Ja zohnem hlavu-
on ju zohne.
Ak sa ja pohnem,
tiež sa pohne.Vykoná všetko to, čo ja.
Nedožičí si pokoja,
najvernejší psík na svete.
A vždy ho pri mne nájdete,
ako mi ticho päty čuchá.Ale v jednom ma neposlúcha.
Kameň mu hodím:
"Prines, Bobík!"On hádže tiež!
Jaj, čo to robí ?
A nepobehne, mátoha!Iba mi kňučí pri nohách:
" Nerob si zo mňa dobrý deň!
Ja nie som psíček.
Ja som tieň!"
Studnička a ty – Milan RúfusUž poznáš, čo je studnička .
Že tam, kde je, je v každej chvíli.
A ako slza z oka víly
tak vymoká z nej vodička.A ty si moja studnička,
čo nezamŕza, keď je zima.
I napojí,
i poteší ma,
keď báseň bolí hlavička.Ale až naplní sa čas,
ty nepotrváš.
Viem to, pane -
tvoj pramienok mi neostane.Na starom mieste nepočkáš
a rozbehneš sa po horách:
potôčik budeš,
potom rieka,
až, podajúc sa na človeka,
ustato vplynieš do mora.A tam sa opäť zídeme.
Ja z mojich
a ty z tvojich brehov.
No iný žliabok pre iného
zas kdesi vyvrie zo zeme.A tak tá tvoja studnička
predsa len bude
v každej chvíli.
Vždy ako slza z oka víly,
z nej pôjde živá vodička.
Stretnutie na Ringstrasse – Milan RúfusNeznáma reč mi blízkou hudbou znela
z jej úst a tiekla pomaly,
krúžila vôkol bezradného čela.
A potom sme sa bozkali.
Zašumel gaštan teplou nocou nemou.
Zvonili v diaľke tramvaje.
Zem, Bože, všade láskavou je zemou.
A žena všade krásna je.Jak v búrke klas sa na rameno schýli,
jak premožený, plný klas.
Hodiny z veží desať hodín bili
a ktosi prešiel popri nás.
Pohliadol, postál na stíchnutej ceste.
Potom sa usmial zďaleka.
Ale ja nikdy nevidel som ešte
tak trpko smiať sa človeka.A odišiel, šiel, dvadsaťosemročný,
podivne kloniac ramená.
A po dlažbe mu dlhým tichom nočným
klopkala noha drevená.
Ako sa pije zo studničky – Milan RúfusK studničke musíš kľaknúť.
Inak by si
nevedela z nej živú vodu piť.
A namáčaš si do jej modrej misy
ústa i čelo.Musíš odstúpiť
dva kroky od nej,
aby tvoja hlava
doľahla presne do jej jamôčky.Potom ju piješ.
Ona sa ti dáva.
Ak už nie navždy,
aspoň na rôčky.Tak piješ:
kľaknúc pred ten dúšok sladký.
A smäd i vďačnosť
sú tu z jednej matky.
