Milan Rúfus. Básne. Radost nacházení sebe sama

Milan Rúfus (1928 – 2009) už svou první sbírkou “Až dohlédneme” se stal okamžitě jiným, než do té doby prosazované básně popisného socialistického realismu.
Jeho vidění světa mělo silné sociální kořeny v dětství a směřovalo k uchopení vnitřní podstaty lidského chování, lásky, krásy, pojimivosti lidského života. Stal se už za socialismu velmi vyhledávaným a recitovaným básníkem nejen na Slovensku.

Číst Milana Rúfuse, je nesmírná radost nacházení sebe sama…

Skrytý svet básne
Odkiaľ si prišla k nám?
A načo ti je slovo?
Hovoriť to isté,
len povedať to novo?
Hovoriť takisto,
no rieknuť čosi nové?
Čo nám to ukrývaš,
báseň, v tom tvojom slove?
A rozmnožuješ ním
i poznanie i krásu.
Vestálka večného.
A pritom dcéra času.

Čo je báseň
Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty sáli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať čas. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.

Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.
Socha. Žena Lótova –
to je báseň.

Neznáma, zvaná duša
Len si
a zbieraš údery.
Od známa,
od neznáma.
Kto ti, čo, kedy uverí?
Si sama, vôbec sama.
A kde si v tele?
V svojom domove?
I sama sebe fantóm?
Len Boh ti na to
možno odpovie.
Nemluvným esperantom.

Záludné hody slova
Na bujnej pastve slov
si moje tiché sólo
konalo svoju málovravnú púť.
Čo tých slov bolo,
čo ich tam len bolo!
Aj kravičku by od nich mohlo zduť.
Ibaže tak ma učievali doma:
„Kravku v poli nám obozretne pas.
Kto príliš má,
ten potom nevie, čo má.
A neuhádnuc mieru ani čas,
ublíži si,
tak človek ako zviera.“
Kde je už dnes to dávnodávne včera?
Hlboko vo mne
sa kdesi poneviera.
A keď mňa do mora odnesú odlivy,
pár mojich skúpych slov
ho azda oživí.

Unavení sme, ja i ty
A všetko mýli
Jak pod zvonom sme. Zakrytí
Tým, čo sme žili

Skús, teda udri: Vyraz tón
z nemého kovu
A počúvať, či zaznie tón
na pohreb slovu,

rozsypaním po zemi
v dvojdomovom strachu
jak náhrdelník, zložený
z bláznovho hrachu

počúvaj, hľadaj znamenie
zvuk. Signál. Príchod.
Ak áno, hovor, akože nie
vyvoľ si ticho

Uprostred dejín
Báť sa a báť.
Stotisíckrát.
Riekni mi, prečo.
Čoho je rečou
ten večný strach?
Prach si a v prach…?
Len ja? Či všetci?
Bolia ma veci.
Vieš Ty, tam kdesi,
čo nás to desí?
Vieš, ako všetko
o svojej Zemi.
No nepovieš to.
Lebo si nemý?
Nie. Nepovieš to,
lebo si Múdry.
Tu som Ti – pohlaď,
alebo udri.

Ticho pred básňou
Ktosi v ňom teraz ako v okne stojí.
Presný a tichý. Otvára ho.
A berie hĺbku zemi, výšku nebesám.
Ktosi v ňom stojí.
Schyľuje sa k básni.
Obíďte ho. Dnes nie je sám.
Obíďte láskou, zášťou, slovami.

Až osamie, sám príde za vami.

Veľkí a malí
Bez teba je deň tichý ako noc
a svet už nie je svetom.
Lebo sú deti veľkým na pomoc
viac ako veľkí deťom.

Deti sú Božie.
Veľký ostarne
a starnúc osamieva.
Díva sa na svet z chladnej čakárne
a cíti, že sa stmieva,
že jeho jeseň ide do zimy.
Kam letel – nedoletí.

A raz sa deti stanú veľkými
a z veľkých budú deti.
Ustaté deti, deti človečie.

Tak je to zhora.
Kým ľudská rieka celá odtečie
do posledného mora.

Tieň
Možno to ešte nevie nik,
no chodí za mnou tmavý psík.

To vám je vernosť ohromná,
ako sa nehne odo mňa,
kým slnko svieti,
celý rok.
Urobím krok-
on spraví krok.
Ja zohnem hlavu-
on ju zohne.
Ak sa ja pohnem,
tiež sa pohne.

Vykoná všetko to, čo ja.
Nedožičí si pokoja,
najvernejší psík na svete.
A vždy ho pri mne nájdete,
ako mi ticho päty čuchá.

Ale v jednom ma neposlúcha.
Kameň mu hodím:
“Prines, Bobík!”

On hádže tiež!
Jaj, čo to robí ?
A nepobehne, mátoha!

Iba mi kňučí pri nohách:
” Nerob si zo mňa dobrý deň!
Ja nie som psíček.
Ja som tieň!”

Studnička a ty
Už poznáš, čo je studnička .
Že tam, kde je, je v každej chvíli.
A ako slza z oka víly
tak vymoká z nej vodička.

A ty si moja studnička,
čo nezamŕza, keď je zima.
I napojí,
i poteší ma,
keď báseň bolí hlavička.

Ale až naplní sa čas,
ty nepotrváš.
Viem to, pane –
tvoj pramienok mi neostane.

Na starom mieste nepočkáš
a rozbehneš sa po horách:
potôčik budeš,
potom rieka,
až, podajúc sa na človeka,
ustato vplynieš do mora.

A tam sa opäť zídeme.
Ja z mojich
a ty z tvojich brehov.
No iný žliabok pre iného
zas kdesi vyvrie zo zeme.

A tak tá tvoja studnička
predsa len bude
v každej chvíli.
Vždy ako slza z oka víly,
z nej pôjde živá vodička.

Stretnutie na Ringstrasse
Neznáma reč mi blízkou hudbou znela
z jej úst a tiekla pomaly,
krúžila vôkol bezradného čela.
A potom sme sa bozkali.

Zašumel gaštan teplou nocou nemou.
Zvonili v diaľke tramvaje.
Zem, Bože, všade láskavou je zemou.
A žena všade krásna je.

Jak v búrke klas sa na rameno schýli,
jak premožený, plný klas.
Hodiny z veží desať hodín bili
a ktosi prešiel popri nás.

Pohliadol, postál na stíchnutej ceste.
Potom sa usmial zďaleka.
Ale ja nikdy nevidel som ešte
tak trpko smiať sa človeka.

A odišiel, šiel, dvadsaťosemročný,
podivne kloniac ramená.
A po dlažbe mu dlhým tichom nočným
klopkala noha drevená.

Ako sa pije zo studničky
K studničke musíš kľaknúť.
Inak by si
nevedela z nej živú vodu piť.
A namáčaš si do jej modrej misy
ústa i čelo.

Musíš odstúpiť
dva kroky od nej,
aby tvoja hlava
doľahla presne do jej jamôčky.

Potom ju piješ.
Ona sa ti dáva.
Ak už nie navždy,
aspoň na rôčky.

Tak piješ:
kľaknúc pred ten dúšok sladký.
A smäd i vďačnosť
sú tu z jednej matky.

Zázračný kolotoč
Presne tak ako vlani
voňajú orgovány.
Rovnakým tónom na nich vedú
krídlatý hovor matky medu.
Tak isto, v čase jarnej piety,
zhadzuje magnólia kvety –
ich svetlý oheň na nej zhasne.
Že je už koniec jarnej básne,
ohlási nebu prvým listom,
zeleným vavrínom.
Všetko je navždy o tom istom.
A navždy o inom.
Že Ktosi, kto vždy chodí sám
– necestou iba jemu známou –
od blízka živých drahokamov
sunie nás mlčky do Nikam.
Už netykám, už onikám
veciam,
keď oslovím ich tichú domovinu.
Rieky sa pritom opýtam,
kto ju to naučil
tak bez výhrady plynúť.

V prehratom spore
Báseň už nenapíš,
priateľu.
Dosť už bolo.
Opusť to štíhle kanoe
a vydaj z ruky veslo.
Bez neho dokončíš
to aj tak tiché sólo,
kde holá súcnosť píše si
večitú báseň bez slov.
Blíži sa veľká tíš,
kam odchádzajú slová.
Báseň už nenapíš.
Preto ju píšem znova

Chryzantémy
Chryzantémy, chryzantémy, chryzantémy.
Vietor – grobian slinou dažďa začiahne mi
medzi oči zvedavé.

Olizujúc rebrá stromov, holé prúty,
uváľaný, ryšavý a odvlhnutý
deň sa šmýkal po tráve.

Chryzantémy, biela, biela karavána,
po cestách a po súmraku roztáraná,
ponorená do vzlykov.

Noc sa plazí čiernym bruchom po dlaždení,
nej smrť, sviatkom podráždená, do lámp cení
riedke zuby pomníkov.

Chryzantémy, chryzantémy, chryzantémy.
Koľkokrát zem, chvela si sa pri vraždení?
Prsť a ruže nad hlavou.

Koľko ruží, koľko ruží uschne v zime,
ak po kútoch zabudnutých povenčime
hroby s prilbou hrdzavou?

Vietor češe suchej trávy ostrú šticu.
Zachraňujme, zachraňujme holubicu
pred žihadlom bodákov!

Nech zas človek ako maštaľ vypálený
netacká sa s bielym smútkom chryzantémy
venčiť kosti vojako.