Za poslední desetiletí zde nebyla doba, kdy by rusofobie nabrala tak na obrátkách jako v současnosti. Nad jejími příčinami se zamýšlí známý autor N. V. Starikov.
Nikolaj Starikov o knize píše:
„Moje nová kniha není o nenávisti. Je o lásce a rozdílu mezi Ruskem a Západem.“

Proč Západní elity nemají rády Rusko? Proč se ho bojí a zároveň ho nenávidí?
V knize Nenávist Nikolaj Starikov podrobil analýze otázky světové politiky z nového úhlu pohledu. Popisuje známá fakta, která by mnozí nejraději zamlčeli.

Každá z devíti hlav knihy obsahuje odpovědi na klíčové otázky světové politiky.

Jak a proč Napoleon podpálil Kreml?
Proč Poláci ničili ruské chrámy a proč dnes ničí sovětské památníky?
Co skrývá královna Velké Británie?
Proč děti dvou lídrů KLDR upřednostnily studium v ​​Rusku?
Jak se chovali Němci vůči Rusům během první světové války?
O kom ve skutečnosti psal George Orwell ve svém anti-utopickém románu „1984“?

Dočtete se také to, o čem jste nikdy neslyšeli. Možná jste ani nepřipustili možnost, že by se něco podobného vůbec mohlo udát.

Nikolaj Starikov / NENÁVISŤ. Kronika rusofóbie / Torden >> https://torden.sk
ukázka z knihy pdf >>

Nikolaj Starikov (23. srpen 1970, Leningrad, Rusko)
Ruský politický a společenský aktivista, novinář, spisovatel (autor několika knih o nové a nedávné minulosti, kterými vzbudil rozruch iv rámci vědecké obce). Jeho knihy jsou mixem geopolitiky, ekonomie, historie Ruska a různých zemí. Sám autor svá díla žánrově označuje jako „historicko-politické detektivky. Starikov často ve svých dílech oponuje Viktoru Suvorovovi a své příběhy staví na vzpomínkách účastníků a očitých svědků popisovaných případů. Jeho knihy se zaměřují zejména na současný stav věcí v politice a ekonomice.

Rusofóbia ako nástroj geopolitiky

V poslednej dobe sme čoraz častejšie svedkami až hanebných výrokov na adresu Rusov. Navyše sa tieto výroky začínajú nebezpečne množiť vo verejnom priestore. Keby sa však takéto urážky týkali Ukrajincov, či nebodaj komunity LGBT, určite by sa dostali do hľadáčika inkvizítorských udavačov, prípadne orgánom činných v trestnom konaní.

Na Slovensku je hanobenie národa, rasy alebo etnickej skupiny, ale rovnako aj skupín kvôli ich politickému presvedčeniu či vierovyznaniu, trestným činom.
Lenže tí, ktorí teraz beztrestne hanobia Rusov, akoby boli pod ochranou nejakej neviditeľnej politickej moci. Neustála paľba nenávisti a šírenie demoagógie, pochádza najmä z úst popredných predstaviteľov nášho štátu. Je to až neuveriteľné, akej prízemnosti sú v mene rusofóbnej propagandy schopní.

Celá táto rusofóbna politická kultúra sa ale formovala celé desaťročia, už od novembra 1989. Postupne sa vulgarizmy na adresu ruského národa stali súčasťou slovníka tých najreakčnejších šovinistických a fašizoidných síl v centristickom politickom spektre, zvanom tiež ,,liberálna kaviareň". Ide o jednoznačnú nenávistnú formu rusofóbie, ktorá je sama o sebe iba umelo vytváraným strachom z Ruska.

Nebolo tomu tak dávno, kedy sa globálne politické špičky vysmievali z Ruska a robili si na jeho adresu posmešky. Ešte v roku 2003 prijal začínajúci ruský prezident Vladimír Vladimírovič Putin pozvanie George W Bush na stretnutie v Camp Davide v USA.

Vtedy bolo Rusko na strane Francúzska a Nemecka v spoločnom nesúhlase na použitie vojenskej sily v Iraku. Dva roky na to bol Putin s Bushom ml. na stretnutí v Bratislave doslova politicky opustený. Bush sa tváril nie len ako majiteľ Slovenska, ale rovno celej planéty a priľahlých galaxií. Naše politické špičky nechali Putina v spoločnosti zabudnutých politikov adiplomatov a radšej mrzli na Hviezdoslavovom námestí, uctievajúc Busha ako svojho vodcu.

Dnes celý Západ hystericky podlieha strachu z Ruska, ktoré už nie je politicky opustené a je opäť z pohľadu geopolitiky veľmocou. Šírenie tohto rusofóbneho strachu má niekoľko foriem a v každej krajine sa prejavuje odlišne. Výsledkom je však spoločné vnímanie Ruska ako hlavného nepriateľa a bezpečnostnej hrozby, zatiaľ čo USA sa prezentujú ako ochrancovia slobody a exportéri svojej demokracie.

Slovensko, ako bývalá súčasť Československa, je v tomto procese návalu rusofóbie dosť výrazne špecifické. Režim, ktorý sa na území Čiech a Slovenska sformoval po prevrate v 1989, ukotvil svoje opodstatnenie v prevrátenom vnímaní dejín. Celé desaťročia nám tu rôzni skorumpovaní politici ruku v ruke s tými najpodivnejšími mimovládnymi organizáciami podsúvali Rusko ako bezpečnostnú hrozbu.

Cielene potláčali spomienky na víťazstvo Červenej armády v 2. svetovej vojne a zdôrazňovali najmä emócie spojené s 21. augustom 1968.
Zašlo to až tak ďaleko, že dnes niektorí bezcharakterní jedinci s politickým mandátom pokojne a bezškrupulózne tvrdia, že porážku nacistického Nemecka zabezpečila armáda spojencov, pod velením USA a druhú svetovú vojnu mal vraj začať Sovietsky zväz podpisom paktu Molotov - Ribbentrop. Ich sfanatizovaní nohsledi sa nezastavia pred ničím, beztrestne ničia pamätníky osloboditeľov, búrajú sochy sovietskych hrdinov, či najnovšie oslavujú ešte aj Banderu. Poprední politici bez patričného vzdelania dnes takmer výhradne definujú Slovensko ako štát, ktorý bol 40 rokov utlačovaný Ruskom. Spätne je potom aj odkaz roku 1945 predstavovaný len ako ruská imperiálna rozpínavosť, obmedzujúca ľudské slobody na území bývalého Československa. K tomuto obrazu takmer oddane prispievajú aj tie najreakčnejšie mainstreamové média a režimné umenie.

Tieto reakcionárske sily a tendenčné procesy odcudzili Slovákom blízky kontakt s ruskou kultúrou a celú generáciu uvrhli do akéhosi kultúrneho bezvedomia, pretláčajúc do popredia na každom kroku iba amerikanistickú dekadenciu. Zároveň sú celé generácie Slovákov pomýlené vykresľovaním Ruska takmer výhradne iba ako sociálno­ ekonomicky zaostalé, so zníženou kvalitou života a životnej úrovne.

Všetky ruské úspechy v kozme či atómovej energetike sú cielene zamlčiavané, a o inováciách na poli techniky, architektúry vie len hŕstka tých najpovolanejších. Premenu Ruska v najväčšieho vývozcu pšenice na svete zakrývajú článkami o úpadku ruského vidieku, o neporiadku, či o autoritárskej byrokracii.

Rovnako pomýlene sa dnes vykresľujú dejiny Československa, ktoré sú spájané iba s odporom ku všetkému socialistickému. Tento odpor následne zdieľajú všetky vládnuce politické sily a najmä masovokomunikačné médiá. Širokej verejnosti je takýmto spôsobom sovietska osloboditeľská misia prezentovaná ako cesta do socialistického otroctva, ktoré popiera demokratické hodnoty. Ruka v ruke sa to potom podvedome snažia spájať s dnešným Ruskom a s nebezpečím socializmu.

Tento ľavicový skepticizmus vyrástol vplyvom hlbokého sklamania zo správania sa bývalého Sovietskeho zväzu v druhej polovici 80. rokov. Vplyvom týchto nálad, lebo o racionálnom uvažovaní tu nemôže byť ani reči, je aktuálne náročné oponovať súčasnému rusofóbnemu iracionalizmu. Rusko sa vplyvom zrady bývalých čelných predstaviteľov dobrovoľne zrieklo socializmu a stiahlo sa zo stredoeurópskeho regiónu. Týmto sa ľavica ocitla zoči voči novej politickej elite, ktorá ňou otvorene opovrhuje.

Úspechy ponovembrových reforiem sú prezentované len na chybách, či dokonca zločinoch minulého režimu, ako aj na marketingu ponovembrovej elity, vybranej z časti strednej generácie. Táto generácia už totiž nemá tak pevnú emotívnu väzbu na rok 1945 a ponovembrové zmeny jej len otvorili priestor pre svoj kariérny rast. Nutné je však, aby všetci svorne súhlasili s počiatkom svojich dejín, siahajúcich len do augusta 1968.

Pramene dnešnej rusofóbie však majú anglosaský pôvod.
Kniha Nikolaja Starikova „Nenávisť - kronika rusofóbie" z vydavateľstva TORDEN poskytuje komplexný prehľad tejto histórie a jednoznačne vedie čitateľa až k jej prameňom. Rusofóbia nie je len problémom zahraničnej politiky, ale aj verejnej mienky. K dispozícii je v ponuke niekoľko ďalších titulov svetových autorov, ktorí dopÍňajú komplexný obraz tejto antiruskej propagandy.

Problémom rusofóbie nie je však iba jednostranná kritika Ruska.
Na svete zrejme nenájdeme štát, ktorý by sa v celých svojich dejinách choval iba kladne a robil iba úplne bezproblémovú politiku. Rovnako tak neexistuje ani žiaden štát či národ, ktorý by mal vo svojej histórii iba samé zápory. Rusofóbia je v tomto smere ale úplne jednostranná. Jej úlohou je vyvolávať v ľuďoch strach z Ruska a ich vnímanie manipuluje tým, že potláča klady a vyberá len zápory, ktoré spravidla zveličuje, prípadne si ich vymýšľa. Rusofóbne chovanie Západu, po rozpade Sovietskeho zväzu, zásadným spôsobom prispelo k aktuálnej geopolitickej kríze.

Rusofóbny syndróm sa na Slovensku už takmer udomácnil a stáva sa čoraz pevnejším.
Nemožno ho už iba jednoducho odstrániť a čoskoro bude potrebná nová a veľmi pozitívna skúsenosť s Ruskom a jeho prístupom k Slovensku. Pretože Slovensko si už v blízkej budúcnosti bude musieť vybrať, či bude hrať falošné tóny anglosaskej rusofóbie, alebo nadviaže na svoju dlhoročnú históriu a začne opäť vystupovať ako stabilný politický partner v strede Európy. Lebo Rusko bude aj v budúcnosti zohrávať významnú úlohu vo svete. A bude tak činiť rovnako so Slovenskom, ako aj bez neho.

Róbert Merva riaditeľ vydavateľstva Torden