Bájky, ktoré prežili stáročia, sa nám aj dnes prihovárajú s rovnakou naliehavosťou ako v časoch antiky. Ich nesmrteľnosť spočíva predovšetkým v pravde. Drobné príbehy o zvieratách a ľuďoch odhaľujú chamtivosť, lenivosť, násilie, klamstvo či iné ľudské chyby a v ponaučeniach ukrývajú životnú múdrosť mnohých generácií ľudského druhu, ktorý sám seba označuje ako "človek rozumný". Bájky sú dôkazom, že ľudia sú v mnohom stále rovnakí a pri všetkej rozumnosti... nepoučiteľní.
Ezopove bájky v podaní Pavla Šruta sprevádzajú humorné ilustrácie Miloslava Jágra a sú skvelým čítaním pre malých i veľkých.
Ezopove bájky / Prerozprával: Pavel Šrut / Ilustroval: Miloslav Jágr / www.buvik.sk
Ukázka z knihy...
Labutia pieseň
Jeden cudzinec prišiel odkiaľsi, kde nepoznali labute. Natrafil na človeka, ktorý mu bol ochotný labuť predať.
— Je to vzácny vták, — dozvedel sa. Labuť si človek chová nielen na okrasu, ale aj preto, aby sa potešil jej krásnym smutným spevom.
Cudzinec labuť s radosťou kúpil a priviezol domov, do svojej záhrady s jazierkom. Labuť ani raz nezaspievala, ale cudzinec sa nehneval. Vedel, že aj človek musí mať na spev správnu náladu a príležitosť.
Raz k nemu prišla vzácna návšteva a chcel sa jej zavďačiť čímsi neobyčajným. Šiel teda k jazierku po labuť, pretože si myslel, že práve teraz je tá správna príležitosť, keď by sa mala pochváliť svojím umením.
No labuť gagotala ako hus. Na spev sa nedala uprosiť. Bola z toho hanba a cudzinec na labuť zanevrel.
Po čase ho zobudil krásny smutný spev. Labuť umierala a smutnou piesňou sa lúčila so životom.
— Bol som to ja ale hlupák, — pomyslel si cudzinec.
— Keby som jej namiesto prosenia vtedy pohrozil nožom, iste by mojim hosťom zaspievala.Pozor na tých, ktorí prídu s hrozbou,
keď nepochodia s prosbou.
Voľba kráľa zvierat
V jednom nádhernom kraji si zvieratá volili kráľa. Vyberali dlho a veľa uchádzačov o kráľovský trón už z rozhodovania vypadlo.
Ťava preto, že bola dobrá, vlk preto, že bol zlý, sup pre mrzký vzhľad, páv pre okatú krásu, jeden pre to a ďalší pre tamto.
Nakoniec ostali iba tí najsilnejší a najstatnejší – lev a slon. Polovica zvierat hlasovala za leva a druhá polovica dávala prednosť slonovi.
Bolo to veru ťažké rozhodovanie. Najprv veľa kriku, ale keď sa misky váh ustálili zarovno, lebo na každej z nich bol rovnaký počet hlasov, zrazu nastalo veľké ticho. V tom tichu sa z ničoho nič ozvalo bzučanie komára.
Komár celý snem prespal, lebo dobre vedel, že svojím slabým hláskom aj tak o ničom veľkom nerozhodne. A teraz, rozospatý, vletel levovi rovno do ucha. Lev sa zľakol a rozbehol sa ako zajac, pretože lev je síce silný a statný, ale s komárom si neporadí.
To rozhodlo. V tej chvíli boli všetci za slona. Aj jedno malé prasiatko, ktoré sa k nemu rozbehlo a naradostene kvičalo. Ibaže slon sa vyľakal a pustil sa do behu rovnako ako predtým lev, lebo slon je síce silný a statný, ale prasiat sa štíti a neznáša, keď kvičia.
Tak sa stalo, že v tomto nádhernom kraji zvieratá kráľa nemajú, aj keď nahlas to nepovedia a radšej to taja.Niekedy môže aj tá najmenšia
prekážka veľké veci prekaziť.
Ilustrace Miloslava Jágra
