Keď sa Bratislava rozhodla uctiť si rodáka, ktorý prebrázdil svetové moria a oceány, postavilo mu mesto náhrobný kmeň z pieskovca: za dvojitým gotickým oblokom vábi pohľad na more s dvojradovou loďou so spustenými plachtami, s vlajkami na stožiaroch a s povrazovými rebríkmi.
V ľavom hornom rohu je vyrytý znak mesta Bratislavy a dole nápis: „Na pamiatku Karolovi Jettingovi, bratislavskému Robinsonovi (1730 – 1790), ktorý odpočíva na tomto cintoríne, postavila mestská rada roku 1844.“
To už bol Jetting niekoľko desaťročí mŕtvy. O svetobežníkovi v jeho rodnom meste málokto vedel, hoci tu dožil v pokoji posledné roky života a hoci vo Viedni vyšla po jeho smrti v niekoľkých vydaniach kniha s názvom Der ungarische Robinson, oder Schicksale und wunderbare Abenteuer Karls Jetting, eines geborenen Ungarns, napísaná podľa jeho súkromných zápiskov. Ak v nich neklamal, tak zažil dobrodružstvá, ktoré sa prinajmenšom vyrovnali tým z románu Daniela Defoa. Mladý Karol sa dostal do Viedne, kde sa živil ako pisár, kým sa v hostinci nezoznámil s bohatým Angličanom, ktorý ho zamestnal v Londýne. Počas pracovnej cesty do Senegalu loď, na ktorej sa plavil, stroskotala a jeho zajali kanibali. Vykúpil ho anglický konzul.
Rozprávaním o prežitom utrpení si získal anglického kráľa Jakuba I., ktorý ho vymenoval za konzula v Marseille. Loď, na ktorej sa tam plavil, zajali piráti a Karola predali bohatému Turkovi. Keď otrok zachránil pánovi život, dostal slobodu. Cestou domov ho opäť zajali, z galejí však ušiel a prežil niekoľko rokov sám na opustenom ostrove, údajne neďaleko Malty. Našiel tu poklad aj svojho „Piatka“, keď vzbúrená posádka vysadila na ostrov francúzskeho kapitána. Obaja sa zachránili a Jetting sa okľukou cez Londýn konečne dostal domov.
Niekedy medzi všetkými tými neuveriteľnými dobrodružstvami sa stihol oženiť s Angličankou Elle, ktorá umrela, kým on blúdil po svete. Mal s ňou syna, ktorý žil vo Viedni. Karol Jetting žil na staré kolená v Bratislave skromne, sám si varil a upratoval, najradšej sa prechádzal popri Dunaji.
Ondrejský cintorín (Ul. 28. augusta 7, Bratislava) je najstarší zo zachovaných mestských cintorínov.
Vznikol r. 1784, keď Jozef II. zakázal pochovávať mŕtvych v meste na Cintoríne sv. Ondreja pri kláštore alžbetínok. Na novom Ondrejskom cintoríne pochovávali 150 rokov, už roky však slúži ako mestský park. Pochovaný je tu aj „bratislavský Robinson“ – cestovateľ a dobrodruh Karol JETTING (1730 – 1790).
Ondrejský cintorín je svojráznou kamennou kronikou 19. a polovice 20. stor.
Pochované sú tu významné osobnosti, ktoré tvorili dejiny mesta: už spomínaný sochár Alojz RIGELE (1879 – 1940), mestský archivár Ján Nepomuk BATKA (1845 – 1917), ktorý koncom 19. stor. urobil z Bratislavy európske centrum hudobného života; priekopník fotografovania Eduard KOZIČ (1829 – 1874), lekár a politik Vavro ŠROBÁR (1867 – 1950), pôvodne lekár, po r. 1918 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, zakladateľ Strany slobody; dramatik Ferko URBÁNEK (1859 – 1934), ktorého hry Kamenný chodníček, Pytliakova žena či Už sú všetci v jednom vreci hrávali azda všetky ochotnícke súbory na Slovensku a ktorého piesne Hoj, vlasť moja či Keby som bol vtáčkom zľudoveli; signatár známej Pittsburskej dohody a zakladateľ Slovenskej ligy Ignác GESSAY (1874 – 1928); podnikateľ Rudolf MANDERLA, majiteľ prvého bratislavského „mrakodrapu“; riaditeľ Mestskej hudobnej školy a dirigent bratislavského Dómu, hudobný skladateľ Alexander ALBRECHT (1885 – 1958) a obľúbený herec Július SATINSKÝ (1941 – 2002).
Pomníky a náhrobné kamene utopené v zelenkavom tieni starých stromov sa stali miestom na prechádzky a rozjímanie. Mnohé pomníky vytvorili sochári a kamenári zvučných mien ako Jozef Pospíšil, Alojz Rigele, Ignác Feigler.
Na cintorín sa dostanete vchodom pri novogotickej Kaplnke sv. Ondreja z r. 1861.
Zdroj:
Foto: Danica Janiaková, www.klub50.sk
